Dnes ráno v zhromaždení ma zaujali hneď dve veci. To by ste chceli vedieť aké to boli. No tak už Vás prestanem napínať, ešte by ste mi mohli prasknúť, a radšej Vám to poviem. Prvá vec, a tú si veľmi vážim, je to, že bolo pár viet pred kázaním venovanej prírodnej katastrofe na Haiti. Myslím si totiž, že je dôležité prejavovať solidaritu a aspoň si spomenúť na ľudí, ktorí trpia a umierajú. Verím, že sa v zhromaždení nenachádzalo veľa ľudí, ktorí by nevedeli o čom je reč, prípadne by im vadilo, že sa pri tom brat kazateľ zastavil. Zaujal ma pri tom zároveň text, ktorý bol v súvislosti s touto udalosťou prečítaný. Bolo to z Lukášovho evanjelia zo začiatku 13. kapitoly, kde Pán Ježiš hovorí o dvoch katastrofách, oveľa menších ako táto v karibiku, a v ich súvislosti pripomína, že tí ľudia, ktorí zahynuli neboli o nič horší ako my, no jedným dychom dodáva, že ak nebudeme činiť pokánie dopadneme rovnako. Kazateľ to nijak neokomentoval. No ja si kratučkú poznámku dovolím. Ako žijem? Kde som? Čo robím? Nie sú aj takéto tvrdé, ba priam kruté udalosti napomenutím, aby som sa dostal tam, kde ma Boh chce mať? Nie je to tak, že keď sa mám dobre, tak si na Boha ani len nespomeniem? Ja odpovedám na tieto otázky neiste. Sám vo svojom srdci. S pokorou a vierou, že Boh ma môže v svojej milosti zachovať. Že úžasný vzťah, ktorý môžem mať s mojou Katkou, je úžasný dar od neho a nemám to brať ako samozrejmosť. To, že sa mi darí v škole je jeho úžasné žehnanie a musím si to vážiť. A to, že vo všetkých oblastiach života sa mi môže dariť je len On. A jeho dobrota, ktorá mi dáva všetko.
Ale o tomto kázeň nebola. Aj keď by bolo aktuálne, a v podaní tohoto kazateľa určite aj trefné. Samotná kázeň bola na druhú kapitolu listu apoštola Pavla Rimanom (verše 17-29). Dalo by sa povedať, že kazateľ hovoril o najväčšej katastrofe, ktorá sa kresťanom môže prihodiť. Pavel tu píše o pravej obriezke a o tom, čo to znamenalo byť Židom a kresťanom. Na prvý pohľad by sa zdalo, že text o obriezke nemá nič spoločné so súčasnosťou. Ale dajme si miesto obriezky napríklad krst, či chodenie do zhromaždenia alebo do kostola. Čo v tom vidíme? Vidíme, že kresťanstvo môže byť pravé, no môže byť aj falošné, pokrytecké a teda ho môžeme nazvať nepravým a teda najväčšou katastrofou v živote veriaceho. Čo tým chcem povedať? Len toľko, že samotný krst ešte nutne neznamená, že budeme spasený. Rovnako tak neznamená, že čokoľvek robíme nám automaticky musí získať večný život. Jedinou podmienkou, ktorú ja vidím ako reálnu a objektívnu je to, aký je človek vo vnútri. Je na tom krásne to, že žiadny človek to nemôže uvidieť. To že nikto z ľudí neposúdi, či máme nárok byť spasení alebo nie. Nikto na Zemi nemá na to právo. Jediný, ktorý nás v tomto rozsúdi je Hospodin. On nás môže zachovať, či zahubiť. Sme kompletne v Jeho rukách a On jediný má na nás právo. Potešilo Vás to, a či vystrašilo? Mňa to upokojuje. Život je krásny. A nech mi ľudia povedia, že na život s Bohom nemám nárok a niesom dosť dobrým. Boh to vie lepšie a ja sa dávam do Jeho rúk. On sa o mňa postará a On sa prizná k všetkému čo človek robí zo srdcom zapáleným pre Jeho dielo. Verím a vyznávam, že chcem žiť pre Neho a pre nikoho iného. A verím, že môj život nebude životom pokrytca. Verím, že so cťou sa postavím raz pred Božiu tvár a obstojím, v Jeho poslednej skúške a poslednom preskúšaní. Netvrdím, že som dokonalý. A práve preto ma to zaujalo a napomenulo. Práve preto, že často potrebujem kopnúť a napomenúť. Tak verím, že takto sa zamyslieť nad touto témou mi pomôže byť viac a viac pravým Božím dieťaťom. Nielen navonok v očiach ľudí, ale hlavne v očiach Božích.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára