Voľby 2010 poprvýkrát...

Nie som politológ ani odborník na miestnu politickú scénu, no aj tak napíšem pár viet k včerajšiemu výsledku volieb v Českej republike.
Z môjho osobného pohľadu hodnotím výsledky skôr pozitívne, no k ideálnemu majú ďaleko. Ale čo je vo svete ideálne? Musím si sám uvedomovať, že tých vecí nie je príliš veľa. Ba práve naopak je ich málo. A tak víťazstvo ČSSD je vlastne prehrou, prehra ODS je zmiernená tým, že majú nádej na post českého premiéra, výhra nových strán a to TOP 09 a Vecí Verejných je jednoznačná a prítomnosť komunistov v parlamente, je už, na naše nešťastie, samozrejmá.
Tieto výsledky parlamentných strán sú pozitívne, teda až na populisticky ladené Veci Verejné. Negatívnejšie sú správy o tom, že do parlamentu sa nedostali dve strany, ktoré by tam podľa mňa mali byť. Nevravím, že by som ich v prípade, že by som mal tú možnosť volil, ale myslím si, že v parlamentných laviciach by mali sedieť poslanci za KDÚ-ČSL a za Stranu Zelených. Áno voči obom týmto stranám mám určité výhrady, ale názory, ktoré reprezentujú a obhajujú, si zaslúžia byť počuté a mediálne pretriasané. Verím, že tieto strany na štyri roky nezaspia a budú pokračovať vo svojej práci, zvýšia svoju atraktivitu a pred nasledujúcimi voľbami ponúknu program, ktorý zaujme toľko voličov, aby mali v parlamente stabilné miesto.
Tak toto bol môj osobný laický a možno trochu naivný pohľad na výsledky českých volieb. Verím, že za dva týždne budem môcť voľby do NR SR, ktorých sa aktívne účastním, hodnotiť aspoň tak pozitívne ako výsledky tu v ČR.

Je to vyvrcholenie?

V súčasnosti okolo nás vrcholí všetko možné. Okrem vrcholiacej hokejovej sezóny v podobe majstrovstiev sveta, ale i v záverečnej časti profesionálnej NHL, samozrejme i v Čechách i na Slovensku vrcholí predvolebná kampaň politických strán, no samozrejme vrcholí i školský rok, pre nás vysokoškolákov v podobe nebezpečne sa blížiaceho skúškového a pre maturantov prvou veľkou skúškou, no zďaleka nie poslednou. No a tak ma napadlo, čo je pre mňa vyvrcholením tohoto roku.
Ako športový fanúšik som si užíval prvý vrchol hokejovej sezóny počas Olympiády vo Vancouveri, teraz si užívam Majstrovstvá sveta ale i skvelú jazdu Montrealského týmu v playoff na ceste možno i za Stanleyho pohárom. Ale nie, nič z toho vrcholom naozaj nie je.
Tento víkend tu máme vyvrcholenie motoristickej sezóny v Monacu. Veľká cena F1 je tam vždy napínavá a očarujúca. No ani tento vrchol nie je najvyššie.
Zo športových vrcholov tu je ešte niečo pre našich futbalistov. Veď majstrovstvá sveta sú len raz za štyri  roky a tento rok sa tam po prvýkrát objaví tým reprezentujúci naše milé Slovensko. No nič z týchto športových udalostí nie sú pre mňa vyvrcholením môjho roku.
Keď budem pokračovať ďalej mohol by som spomenúť prázdniny a letnú dovolenkovú sezónu, či ešte mnoho rôznych kultúrnych a spoločenských udalostí.
Ale rád by som sa zastavil pri ešte jednej oblasti. A to sú cirkevné sviatky. A tam sa už súperí o skutočné prvenstvo medzi vrcholmi môjho roka. Úplne na vrchu by boli Vianoce, ale ešte vyššie Veľká noc. Myslím, že v bežnom roku by to bol ten najvyšší vrchol. Práve pripomenutie si smrti a života z Božej milosti je to pravé, za čím by si človek, hlavne človek veriaci, mal ísť a sú to udalosti, na ktoré by sa mal tešiť a pripravovať.
No tento rok je výnimočný a prvenstvo je niekde inde. Viete kde? No ja myslím, že viete. Veď už je to dávno verejne známe, že vyvrcholenie tohoto roka bude pre mňa v októbri. Posvätením nášho vzťahu s Katkou pred Bohom a pred ľuďmi. A potom už nebudem mať priateľku s veľkým P, ktorú si veľmi vážim a som za ňu nesmierne vďačný. Od 2.10. budem mať manželku, s ktorou chcem stráviť celý život. 

len tak

Blížia sa skúšky, treba dorobiť protokoly a čas sa kráti. No zároveň začali majstrovstvá sveta v hokeji a rovnako sa opäť vonku vyčasilo. Tak prečo sa učiť? Veď môžem robiť toľko zaujímavých vecí...
No ale napriek nechuti tak sa snažím aspoň trochu sa k učeniu a protokolom dokopať a popri tom zháňam bakalárku a prácu. Ani jedno nie je jednoduché. Práce veľa nie je a už vôbec nie v takom obore, ktorý sa aspoň trošilinku blíži k oboru môjho štúdia. A s bakalárkou to nie je oveľa lepšie. Profesori, docenti, či doktori si nás posielajú z jednej strany na druhú a nikto pre nás nič nemá. Som zvedavý čo za nezmysel budem nakoniec robiť. Pravdepodobne to bude práca len preto aby bola. Ale ešte nejakých pár týždňov na hľadanie mám a tak snáď nájdem i nejakého ochotného vyučujúceho, ktorý by moju bakalárku zaštítil.
Ale jednu vec som dnes zvládol. S miernym predstihom som si splnil svoju občiansku povinnosť a poslal hlasovací lístok mojej 'vyvolenej' strany a odvolil. Týmto chcem povzbudiť ostatných, ktorí sa ešte nerozhodli, že budú voliť nech sa rozhodnú a pôjdu. Nie je jedno ako voľby skončia a každý hlas sa počíta. Tak choďte voliť aj vy.
Užívajúc krás dnešného počasia som si spravil krátky cyklovýlet na necelých 30 km. Vrelo odporúčam trasa Lesná - Sobesice - Bílovice - Obřany - Lesná je veľmi pekná a po počiatočnom miernom stúpaní som si mohol dopriať nádherný relax lesnou cestou a následný zjazd do Bílovic.
A tak končím a za chvíľu odchádzam stráviť večer v príjemnej spoločnosti najspanilejšej princeznej akú kedy svet videl.

Idúc a premýšľajúc

Dnes som mal zas krátku prechádzku nočným Brnom. No ako inak od mojej milovanej princeznej domov. Minulý rok to nebývala krátka prechádzka, ale zhruba hodinu dlhá jazda nočným autobusom, či jednou z posledných 'šalín' a to nepočítam prípadné čakanie, kým daný spoj pôjde. Teraz je to kratšie pohodlnejšie a z hľadiska množstva spánku aj určitým spôsobom zdravšie. Ale ten čas na premýšľanie, vstrebávanie, vychutnávanie si večera bol krásny. Taktiež väčšina básničiek z knižočky pre princeznú k prvému výročiu bola napísaná práve pri týchto nočných jazdách. Veď kedy si inak človek nájde pol hodiny, či hodinu na skladanie slovíčok do viet a odstavcov a ich následné rýmovanie...
No ale vrátime sa k dnešnému večeru. Počas chodenia sa básne písať nedá, aj keď čiastočne by to šlo, ale občas možno až s krvavými následkami bolestivých pádov a tak zostáva čas na premýšľanie. No a o čom sa dá premýšľať. No samozrejme o vydarenom rande, ale aj o množstve ďalších vecí. No a keď som tak išiel pozeral okolo seba v prítmí pouličného osvetlenia napadla ma jedna vec. Už ako malého ma rodičia, ostatne asi ako každé malé dieťa, naučili, že odpadky patria do smetného koša a nie na zem. Myslím, že každý si vybaví situáciu, keď videl niekoho ako bezohľadne, napriek poctivej snahe rodičov o slušnú výchovu, nepotrebnú vec odhodí rovno na zem. V lepšom prípade do krovia, aby nebola vidieť, v tom horšom tak, že sa o ňu ostatní priamo podkýňajú. Samozrejme, niekedy sa stane, že smeť z vrecka vypadne a človek si toho nevšimne, to nemôžeme odsúdiť a ja dokonca nebudem odsudzovať ani ten prvý prípad, je to predsa kažfého osobná vec. Táto moja úvaha smeruje niekam inam. Zamyslime sa koľkokrát sme videli ako sa okoloidúci človek zohne a zdvihne niektorý z odpadkov, ktorý si všimne v tráve vedľa chodníka. Áno sú takí. Ale spočítali by sme ich raz dva. Ja sám medzi nich tiež nepatrím. No rád by som to zmenil. Chcel by som aby svet okolo mňa bol krajší, aby bolo menej odpadkov v kríkoch a tráve. Chcel by som žiť v čistejšom. A čo som doteraz preto spravil? No v podstate nič. To, že nehádžem smeti po zemi je pekné ale nedosiahnem tým čistejšie prostredie, len v lepšom prípade udržím status quo. A tak som sa rozhodol, že každý deň sa budem snažiť zo zeme zdvihnúť aspoň jeden kus odpadkov ležiacich všade okolo nás. Dnes touto krátkou cestou Čiernymi poľami, ako sa naše sídlisko nazýva som túto svoju púť započal. A mám dobrú správu pre vás. Ak sa ku mne pridáte a tento nápad sa aspoň trochu rozšíri, možno predsa len budeme žiť v čistejšom prostredí.
A tak s touto nie revolučnou, či prevratnou, dokonca určite ani nie novou myšlienkou, ale s novým elánom do jej uskutočňovania v každodennom živote končím a premýšľam aké to bude, keď v októbri prestanem chodiť za priateľkou pätnásť minút pešo, ale budem si užívať spoločnú domácnosť s manželkou...