Dnes som mal zas krátku prechádzku nočným Brnom. No ako inak od mojej milovanej princeznej domov. Minulý rok to nebývala krátka prechádzka, ale zhruba hodinu dlhá jazda nočným autobusom, či jednou z posledných 'šalín' a to nepočítam prípadné čakanie, kým daný spoj pôjde. Teraz je to kratšie pohodlnejšie a z hľadiska množstva spánku aj určitým spôsobom zdravšie. Ale ten čas na premýšľanie, vstrebávanie, vychutnávanie si večera bol krásny. Taktiež väčšina básničiek z knižočky pre princeznú k prvému výročiu bola napísaná práve pri týchto nočných jazdách. Veď kedy si inak človek nájde pol hodiny, či hodinu na skladanie slovíčok do viet a odstavcov a ich následné rýmovanie...
No ale vrátime sa k dnešnému večeru. Počas chodenia sa básne písať nedá, aj keď čiastočne by to šlo, ale občas možno až s krvavými následkami bolestivých pádov a tak zostáva čas na premýšľanie. No a o čom sa dá premýšľať. No samozrejme o vydarenom rande, ale aj o množstve ďalších vecí. No a keď som tak išiel pozeral okolo seba v prítmí pouličného osvetlenia napadla ma jedna vec. Už ako malého ma rodičia, ostatne asi ako každé malé dieťa, naučili, že odpadky patria do smetného koša a nie na zem. Myslím, že každý si vybaví situáciu, keď videl niekoho ako bezohľadne, napriek poctivej snahe rodičov o slušnú výchovu, nepotrebnú vec odhodí rovno na zem. V lepšom prípade do krovia, aby nebola vidieť, v tom horšom tak, že sa o ňu ostatní priamo podkýňajú. Samozrejme, niekedy sa stane, že smeť z vrecka vypadne a človek si toho nevšimne, to nemôžeme odsúdiť a ja dokonca nebudem odsudzovať ani ten prvý prípad, je to predsa kažfého osobná vec. Táto moja úvaha smeruje niekam inam. Zamyslime sa koľkokrát sme videli ako sa okoloidúci človek zohne a zdvihne niektorý z odpadkov, ktorý si všimne v tráve vedľa chodníka. Áno sú takí. Ale spočítali by sme ich raz dva. Ja sám medzi nich tiež nepatrím. No rád by som to zmenil. Chcel by som aby svet okolo mňa bol krajší, aby bolo menej odpadkov v kríkoch a tráve. Chcel by som žiť v čistejšom. A čo som doteraz preto spravil? No v podstate nič. To, že nehádžem smeti po zemi je pekné ale nedosiahnem tým čistejšie prostredie, len v lepšom prípade udržím status quo. A tak som sa rozhodol, že každý deň sa budem snažiť zo zeme zdvihnúť aspoň jeden kus odpadkov ležiacich všade okolo nás. Dnes touto krátkou cestou Čiernymi poľami, ako sa naše sídlisko nazýva som túto svoju púť započal. A mám dobrú správu pre vás. Ak sa ku mne pridáte a tento nápad sa aspoň trochu rozšíri, možno predsa len budeme žiť v čistejšom prostredí.
A tak s touto nie revolučnou, či prevratnou, dokonca určite ani nie novou myšlienkou, ale s novým elánom do jej uskutočňovania v každodennom živote končím a premýšľam aké to bude, keď v októbri prestanem chodiť za priateľkou pätnásť minút pešo, ale budem si užívať spoločnú domácnosť s manželkou...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára