A svet sa točí ďalej!

Svet sa musel zblázniť...
...alebo možno ani nie veď to je už tak dávno, čo je svet postavený na hlavu, že to snáď ani nie je možné...takže svet je v poriadku a ľudia sú tiež normálny
No pár vecí ma zaujalo na tom, čo sa vo svete deje.
Najprv však spravím reklamu autorovi trilógie Milénium Stiegu Larssonovi. Naposledy som takto, ako prvý diel tohoto románu, zhltol knižku "To nemyslíte vážně pane Feynmane!" Naozaj pán Larsson vedel písať. Kriminálka napísaná vecne a akčne, tak, že prakticky od prvej až po poslednú stránku som sa od toho nemohol odtrhnúť. Naozaj klobúk dolu. Jediná vec mi na tej knižke prekážala. A to to, že prakticky každý deň deja končil hlavný hrdina v posteli s nejakou ženou, z ktorých (ak si dobre pamätám boli tri) ani jedna nebola, jeho manželka. Inak ma zaujal motív násilia na ženách, ktoré je vážnym problémom spoločnosti a je dobre, že na to mohol autor poukázať. Nielen, že sa investigatívny novinár pokúša prísť na záhadu násilných vrážd žien, ale je tam zároveň zobrazená krehkosť ženy ako nežnej bytosti, ktorú by si mal každý jeden muž vážiť a chrániť ju. No ale dosť o knižke aby som vám neprezradil pointu. Mimochodom na jednu z hlavných zápletiek som prišiel hneď na začiatku príbehu, no to ostatné ma držalo v napätí až do posledných stránok. Každému doporučujem prečítať, aj keď upozorňujem, že sa budete musieť povzniesť nad možno až príliš časté popisovanie sexuálnych aktivít hlavného hrdinu.
No a to, čo ma zaujalo na dianí. Začneme zľahka. Každý slovenský hokejový alebo všeobecne športový fanúšik zaregistroval stúpajúcu formu slovenského hokejového brankára v kanadsko-americkej(teda viac americkej ako kandskej) NHL Jaroslava Haláka. Čítal som článok o tom, čo by hokejový odborníci radili generálnemu manažérovi týmu Montreal Canadiens. Z troch citovaných názorov by som nebol zástancom ani jediného. Teda pravdu majú všetci. Pre nezasvätených priblížim situáciu. Jaro Halák má vynikajúce štatistiky, ktoré by ho v každom inom týme NHL pasovali na brankársku jednotku (teda aspoň kým by mu vydržala forma), no v Montreale sú pravidlá iné. Konkurenciu mu robí o niečo mladši Carey Price, Kanaďaň tiež podávajúci obstojné výkony, no na Jara v tejto sezóne nemá. Avšak má podporu vedenia týmu a čo je ešte oveľa dôležitejšie - miestnych fanúšikov, ktorý v ňom vidia obrovskú hviezdu, nástupcu Patricka Roya a vodcu týmu, ktorý Montreal po dlhých rokoch privedie k vytúženému Stanley cupu. No a tu je tá diléma. Kto má zostať v týme a kto odísť? Alebo zostanú obidvaja? Na to neexistuje správna odpoveď, ale skúsime sa pozrieť na tri možnosti ktoré máme:
1. Predajú Jara - dostanú nejakú náhradu, Jaro sa možno chytí v novom týme a bude jednotkou a bude štvať generálneho manažéra (volá sa Bob Gainey) a popri tom sa v Montreal bude Priceovi dariť alebo sa mu dariť nebude. Je to risk. No myslím, že prijateľná miera rizika. Price je mladý a bude sa zlepšovať. To je takmer isté. Otázka je kedy.
2. Predajú Pricea - rozbor je presne ten istý riziko veľmi podobné no Price má vyššiu cenu a tak náhrada zaňho bude vyššia, no i hanba generálneho manažéra ak sa Price chytí veľmi rýchlo v novom pôsobisku, bude oveľa väčšia.
3. Zostanú obidvaja - no ak áno určite nie na dlho... po sezóne 2010/11 tam pre oboch miesto nebude prakticky na 100%. Čo bude predtým je vo hviezdach.
A čo z toho vyplýva? No len to, že by som nechcel byť v koži generálneho manažéra The Habs. Bude musieť riskovať a ukázať aký dobrý je hráč....
Ďalšie veci, ktoré okomentujem budú z diania na Slovensku. Jedno je predvolebný boj a to druhé vlastne tiež. V prvom sa pozastavíme na to ako strany rozbiehajú svoju kampaň. Opozícia a koalícia si prehadzujú útoky, ostatne ako vždy, no ani jedna strana sa nedokáže poriadne brániť. Ak by niektorý argumentoval takto pri pohovore do práce, ja by som ho nezamestnal. A mal by som ho napriek tomu voliť? Veď to čo vraví je niečo ako pohovor do zamestnania. Akurát, že výberová komisia je tovrená celým národom a otázky kladie moderátor, či politický oponent a tým zastupuje mňa ako člena výberovej komisie s hlasovacím právom. Uvidím ako sa to vyvinie. Prečítam, čo mi sľubujú vo svojich programoch a budem sledovať ako dokážu odpovedať na dotieravé otázky výberového konania. Hlasovať môžem len za jednu stranu a tak chcem aby môj výber bol pozorný. Nechcem nadávať na niekoho, koho som si sám zvolil. Žiaľ nie som klasický zamestnávateľ, ktorý nevhodného zamestnanca môže kedykoľvek vyhodiť. Mám však jednu malú útechu: po štyroch rokoch musia opäť svoju zmluvu obhájiť.
A tá druhá je trochu z iného súdku. Pán podnikateľ Hlina inicioval demonštráciu.Bolo to síce už pred týždňom, ae myslím, že stále je to aktuálne. Vďaka facebooku a pravdepoobne aj svojmu blogu sa demonštrácie zúčastnilo okolo 500 ľudí. Nie je to veľa no verím, že ľudia naberú odvahu prejavovať aj takýmto spôsobom svoj názor. A bude ich pribúdať. Ja som tam nebol, žiaľ do Bratislavy to mám predsalen kúsok, ale aspoň touto cestou by som chcel takéto konanie podporiť. Má to zmysel. Prejavujme svoj nesúhlas a buďme strojcom krajšieho prostredia. A tak sa takto v mojom blogu pridávam k iniciatíve: Mám rád túto krajinu (Slovensko), a nemám rád túto vládu (opäť slovenskú). Samozrejme myslím, že podobná iniciatíva by mala zmysel i v ČR a tiež by som ju podporil,pretože mám rád túto krajiny (tentokrát Českú republiku), a pretože vďaka inteligencii českých politikov to bude už skoro rok, čo sa riadi parlament heslom nič nespravím, nič neskazím.
A záverom dodám, len to čo ste už čítali v nadpise: ...a svet sa točí ďalej. Život je krásny a užívam si ho.
Viete, že sú to už tri mesiace a dva dni čo som zasnúbený s mojou princeznou? Je to super. :)

únava

Ani nie tak fyzická ako psychická. Už nemám silu premýšľať či učiť sa. Po zajtrajšom dni snáď budem mať po skúškach a potom už len jeden zápočet, hľadať prácu, pracovať, doučovať až kým nezačne zas semester.
Keď sme pri tom hľadaní práce, tak tu i chvíľku ostaneme. Dnes som bol na pohovore v akadémii vied. Bolo to také príjmné porozprávanie sa s vedcami, ktorý už dlhé roky pracujú pre akadémiu a sú nadšený pre to, čo práve robia. Bolo úžasné počúvať o veciach modernej techniky, strojárstva, fyziky, matematiky programovania a aj o veciach života od ľudí, ktorí už niečo preskákali a majú úžasné skúsenosti. Verím, že budem mať to šťastie s nimi bližšie spolupracovať, a keď príde vhodná chvíľa ozvú sa mi a budú mať záujem o moju spoluprácu s nimi. Je pravda, že zo začiatku budem oveľa viac čerpať ako dávať, no verím, že sa to môže zmeniť a i na vedeckej práci budem môcť pomôcť a prospieť práci v oblasti odolnosti tenkých vrstiev.
No a okrem toho hodinového pohovoru som sa už vpodstate len a len učil....no teda ešte som doučoval jedného chlapca čo ho pravidelne doučujem matematiku. Som na sebe spoznal, že už mám dosť. Som po prvom vysvetlení už nemohol ďalej pokračovať a vymýšľať ako sa na to pozrieť z druhej strany a tak som asi päť vecí dal chudákovi študákovi zopakovať si to doma a že sa k tomu vrátime nabudúce...
zaspávam s vierou, že ďalší deň bude zas tak krásny ako tie pred ním....
zaspávam s myšlienkou na moju najdrahšiu a najšikovnejšiu....
zaspávam a myslím na to, že milujem....
milujem najlepšie dievča na svete....
túžim po tom aby každý mohol byť aspoň trochu tak šťastný ako som šťastný ja....
zatvárajú sa mi oči...
únava ma zmáha...
dobrú noc.

Nedeľné zamyslenie o katastrofách života

Dnes ráno v zhromaždení ma zaujali hneď dve veci. To by ste chceli vedieť aké to boli. No tak už Vás prestanem napínať, ešte by ste mi mohli prasknúť, a radšej Vám to poviem. Prvá vec, a tú si veľmi vážim, je to, že bolo pár viet pred kázaním venovanej prírodnej katastrofe na Haiti. Myslím si totiž, že je dôležité prejavovať solidaritu a aspoň si spomenúť na ľudí, ktorí trpia a umierajú. Verím, že sa v zhromaždení nenachádzalo veľa ľudí, ktorí by nevedeli o čom je reč, prípadne by im vadilo, že sa pri tom brat kazateľ zastavil. Zaujal ma pri tom zároveň text, ktorý bol v súvislosti s touto udalosťou prečítaný. Bolo to z Lukášovho evanjelia zo začiatku 13. kapitoly, kde Pán Ježiš hovorí o dvoch katastrofách, oveľa menších ako táto v karibiku, a v ich súvislosti pripomína, že tí ľudia, ktorí zahynuli neboli o nič horší ako my, no jedným dychom dodáva, že ak nebudeme činiť pokánie dopadneme rovnako. Kazateľ to nijak neokomentoval. No ja si kratučkú poznámku dovolím. Ako žijem? Kde som? Čo robím? Nie sú aj takéto tvrdé, ba priam kruté udalosti napomenutím, aby som sa dostal tam, kde ma Boh chce mať? Nie je to tak, že keď sa mám dobre, tak si na Boha ani len nespomeniem? Ja odpovedám na tieto otázky neiste. Sám vo svojom srdci. S pokorou a vierou, že Boh ma môže v svojej milosti zachovať. Že úžasný vzťah, ktorý môžem mať s mojou Katkou, je úžasný dar od neho a nemám to brať ako samozrejmosť. To, že sa mi darí v škole je jeho úžasné žehnanie a musím si to vážiť. A to, že vo všetkých oblastiach života sa mi môže dariť je len On. A jeho dobrota, ktorá mi dáva všetko.
Ale o tomto kázeň nebola. Aj keď by bolo aktuálne, a v podaní tohoto kazateľa určite aj trefné. Samotná kázeň bola na druhú kapitolu listu apoštola Pavla Rimanom (verše 17-29). Dalo by sa povedať, že kazateľ hovoril o najväčšej katastrofe, ktorá sa kresťanom môže prihodiť. Pavel tu píše o pravej obriezke a o tom, čo to znamenalo byť Židom a kresťanom. Na prvý pohľad by sa zdalo, že text o obriezke nemá nič spoločné so súčasnosťou. Ale dajme si miesto obriezky napríklad krst, či chodenie do zhromaždenia alebo do kostola. Čo v tom vidíme? Vidíme, že kresťanstvo môže byť pravé, no môže byť aj falošné, pokrytecké a teda ho môžeme nazvať nepravým a teda najväčšou katastrofou v živote veriaceho. Čo tým chcem povedať? Len toľko, že samotný krst ešte nutne neznamená, že budeme spasený. Rovnako tak neznamená, že čokoľvek robíme nám automaticky musí získať večný život. Jedinou podmienkou, ktorú ja vidím ako reálnu a objektívnu je to, aký je človek vo vnútri. Je na tom krásne to, že žiadny človek to nemôže uvidieť. To že nikto z ľudí neposúdi, či máme nárok byť spasení alebo nie. Nikto na Zemi nemá na to právo. Jediný, ktorý nás v tomto rozsúdi je Hospodin. On nás môže zachovať, či zahubiť. Sme kompletne v Jeho rukách a On jediný má na nás právo. Potešilo Vás to, a či vystrašilo? Mňa to upokojuje. Život je krásny. A nech mi ľudia povedia, že na život s Bohom nemám nárok a niesom dosť dobrým. Boh to vie lepšie a ja sa dávam do Jeho rúk. On sa o mňa postará a On sa prizná k všetkému čo človek robí zo srdcom zapáleným pre Jeho dielo. Verím a vyznávam, že chcem žiť pre Neho a pre nikoho iného. A verím, že môj život nebude životom pokrytca. Verím, že so cťou sa postavím raz pred Božiu tvár a obstojím, v Jeho poslednej skúške a poslednom preskúšaní. Netvrdím, že som dokonalý. A práve preto ma to zaujalo a napomenulo. Práve preto, že často potrebujem kopnúť a napomenúť. Tak verím, že takto sa zamyslieť nad touto témou mi pomôže byť viac a viac pravým Božím dieťaťom. Nielen navonok v očiach ľudí, ale hlavne v očiach Božích.

"Príjemný" pocit

Každý študent pozná ten nepríjemný pocit v celom tele pred skúškou. Na niekoho to príde týždeň pred skúškovým a zmizne až s poslednou úspešnou skúškou, či poslednou skúškou vôbec. No bežnejší je fenomén (krásne slovo, že?), keď sa problémy s trávením, či iné zdravotné ťažkosti objavujú tesne pred skúškou. Pre každého je tesne samozrejme niekedy inokedy. Večer pred skúškou, ráno v deň skúšky, alebo pol hodiny pred začiatkom skúšania. Avšak ja si práve toto na skúškovom užívam. Veď predsa aké by to boli skúšky keby človek nebol aspoň troch v strese. A to úžasné uvoľnenie po úspešnej odpovedi na otázky položené vyučujúcim. To je to pravé potešenie, ktoré patrí ku skúškovému a keď to tam nie je tak je to škoda a študent ani nemá pocit, že je študentom. Veď predsa každá známka musí niečo stáť. A tak verím, že i zajtrajšia skúška bude mať scenár s počiatočnou nevoľnosťou a záverečným uvoľnením a radosťou.
Všetkým študentom prajem úspešné odpovedanie a vyučujúcim rozvahu pri hodnotení.

Ďalší deň za nami.

Čo myslíte bol niečím výnimočný? No ani veľmi nie. Ráno sa mi nechcelo vstávať učil som sa a robil popri tom mnoho rôznych zmyslov i nezmyslov.
No vyberieme pár zaujímavých udalostí. Asi nie zaujímavosti zo spoločenského diania. Aj keď vývoj na Slovensku pokračuje zaujímavým smerom. Trochu sa to tam ukľudnilo, no začala opäť séria vzájomného obviňovania a osočovania. Veď ako inak by to mohlo fungovať... Voľby do NR SR sa nám blížia a každý politik si musí prihriať svoju polievočku aby mohol aspoň skúsiť prevalcovať konkurenciu. A tak premiér nakoniec ustúpil vodičom kamiónov a dopravcom a spraví čo chcú. Bombový "útok" na Írsko bude mať dohru v parlamentnom výbore, ktorého názov si už nepamätám (asi brannobezpečnostný alebo niečo podobné), aj vďaka koaličnému členovi tohoto výboru a médiá naďalej kritizujú dianie v STV ako verejnoprávnom médiu nadržiavajúcemu vládnej moci. No ale už som odbočil dosť ďaleko do diania na Slovensku, ktoré ide zároveň i trochu mimo mňa. Vráťme sa k tomu, čo je mi bližšie a čo som priamo prežil.
Zastavím sa pri tom, že dnešný deň vyšiel dlhoočakávaný nový diel The Big Bang Theory. Je to vtipné ako sa môže človek tešiť na takú maličkosť a ako to môže potešiť pustiť si k raňajkám jeden diel svojho obľúbeného seriálu. Musím povedať stálo to za to. Naozaj deň začal dobre, no rozbehnúť sa do učenia sa mi nechcelo hneď takto z rána a tak som najprv prešiel ponuku brigád na IS-e. Veľa zaujímavého som tam nenašiel. Avšak dve ponuky naozaj stály za to a tak som im poslal svoj životopis. Uvidíme, či sa náhodou nepošťastí a napriek nie úplne splňujúcim požiadavkám sa mi náhodou neozvú. Byť tak v treťom ročníku, mal by som šancu dostať sa cez leto do CERNU a podieľať sa na nejakom zaujímavom výskume. A dokonca aj na tú prácu chcú od 3. ročníka bakalárskeho programu fyziky. Ale tak za pokus to stojí. Teraz je to už len v rukách Božích.
No a po love na brigády som sa konečne pustil do učenia. Šlo to celkom dobre. Prešiel som si pár príkladov zopakoval pár prednášok. To všetko na štvrtkovú skúšku. A už som myslel, že pôjdem spať, keď ma ešte napadlo sa pozrieť, kedy mám zajtra to kolokvium. Ešteže som sa pozrel inak by som tvrdol v Kampuse na druhej strane mesta už od ôsmej ráno a kolokvium ma čaká až o 10. To znamená dve veci: 1. Vyspím sa; 2. Nebudem sa musieť tlačiť v beznádejne plnom trolejbuse.
A nakoniec mi dovoľte v myšlienkach prejsť k mojej najjedinečnejšej princezničke. Pred dnešným dňom sme sa celých trinásť dní vídali vždy aspoň na krátku chvíľu. No dnes nie. A bolo mi smutno. Stále mi je smutno. Niekto by povedal, že som si konečne mohol oddýchnuť, no tak to nie je. Je to to najlepšie a najroztomilejšie stvorenie aké poznám. Mám ju rád a každý okamžik, ktorý som bez nej je pre mňa náročný. Možno si poviete, že som blázon. Áno som do nej blázon už skoro jeden a trištvrte roka. A mám pocit, že stále viac a viac. Každý deň ďakujem Bohu za to, že napriek všetkému náš vzťah tak krásne funguje. A ďakujem i Tebe Kačenko.

Láskavosť?

Bavil som sa s kamarátom, ktorý študuje teóriu interaktívnych médií o internete a rôznych vplyvoch v umení a tak podobne. Dokonca mi to prišlo v tej chvíli celkom zaujímavé. A dospeli sme ku komentárom a diskusiám pri článkoch na internete. Čítali ste niekedy nejakú? Nie? O veľa ste neprišli. Teda pokiaľ sa nevyžívate v rôznych nadávkach za ktoré by sa hanbil každý kto by niečo také vyslovil. Býva ich tam viac ako dosť. Diskutujúci zásadne priamo napádajú svojich oponentov a tí im nezostávajú naozaj nič dlžní. A tak sa striedajú urážky nadávky a rôzne iné vyberané slová. No a tak sme si položili otázku: Prečo je to tak? Odpoveď na ňu nie je jednoduchá. Povedal by som, že je priamo zložitá. No niektoré myšlienky tu o tom napíšem.
Internet je mladé médium, ktoré sa potrebujeme naučiť používať. Tak ako sme sa naučili telefonovať, písať listy, rozprávať sa z očí do očí. Presne tak musíme zistiť ako preniesť etiku do našej internetovej komunikácie. Nie je to ľahké, ale postupne sa to musíme naučiť a verím, že sa aj naučíme a slušný človek sa nebude musieť červenať, keď si prečíta komentáre k článku internetového spravodajstva.
Ďalšou vecou pri ktorej sa zastavím je to, že internet nám poskytuje určitú anonymitu. S kolegom v práci, či spolužiakom v škole si tak dobre nepokecáme a nevynadáme mu tak šťavnato od srdca. A to len preto, že máme iný názor. Internetová anonymita (podotýkam, že do veľkej miery len zdanlivá) nám dáva pocit bezpečia a tak môžeme ľahšie prejavovať svoje prirodzené 'zvieracie' pudy. Aj toto súvisí s tým, že sa potrebujeme veľa učiť.
A poslednou vecou, ktorá ma napadla až teraz a neviem, či by s ňou Marek (to je ten môj kamarát) súhlasil, je to, že súčasnému svetu chýba láskavosť. Kto so mnou nesúhlasí, nech zdvihne ruku a tou druhou napíše láskavý komentár vyjadrujúci svoj nesúhlas. Sám si uvedomujem, že práve v takejto situácii je aj pre mňa nesmierne ťažké prejaviť svoju láskavosť. No láskavosť svetu nechýba len pri internetových diskusiách. Vezmime si napríklad súčasné dianie na Slovensku. Kamionisti si s vládou skladajú poklony, ktoré dokonale vystihla kopa hnoja pred úradom vlády Slovenskej republiky. A keď mladiství, ale aj tí skôr narodení, ktorí prispievajú do internetových diskusií vidia okolo seba, a u verejne najznámejších osobností, takéto správanie, niet divu, že internetové diskusie vyzerajú tak ako vyzerajú.
A tak záverom pripomeniem nadpis môjho blogu: "Skúsme chodiť svetom premýšľajúc". Premýšľajme ako zlepšiť tento svet tým, že budeme láskavejší k ľuďom okolo nás.

Vyznanie vďaky

Zalovil som v mobile a vybral pre Vás jeden pokus o umenie.


Vďaka Ti Pane za túto krásnu chvíľu,
vďaka, že dávaš mi opäť krajšiu, inú,
krajšiu ako najkrajší kameň.

Vďaka Ti Pane za prenádherný deň,
že v tvojom náručí ho prežívať môžem,
že dotyk tvojej lásky vnímať smiem.

Vďaka Ti Pane za dar krásnych rokov,
za dar tak vzácny, že nemá žiadnych predkov,
že tvoju milosť poznávam.

Chválim Ťa za každý jeden div,
keď srdcia planú láskou čistou v nich,
že chrániš nás.

Ten sen sa splnil, keď Teba spoznal som,
keď Tvoj Duch zmenil moje srdce. V ňom
tvoj som ty ma chrániš.

Ďakujem.

NMRI (nukleárna magnetická rezonancia)

Stretli ste sa už niekedy s magnetickou rezonanciou (MRI/NMRI)? Áno. Tak pred mesiacom som sa pridal do klubu. Zapojil som sa do výskumu 1. Neurologickej kliniky FN u Svaté Anny v Brne. Vyšetrovali moje podvedomie. A potom mi zoskenovali hlavu, že ako vyzerá zvnútra aby som mal nejakú pamiatku. A pre tých, čo v klube  nás, ktorí sme už takéto vyšetrenie absolvovali(v mojom prípade našťastie len na výskumné účely), ešte nie sú trochu priblížim o čo vlastne ide.

Magnetická rezonancia sa využíva na mnoho účelov. Najvýznamnejšie sú spektroskopia látok a určovanie ich zloženia a samozrejme vyšetrovanie v medicínskej praxi. Vďaka tomu, že ide o radiačne nezaťažujúce vyštrenie, je táto metóda využívaná stále viac a viac neustále sa pracuje na jej ďalšom vývoji a na vylepšovaní metodík práce. Princíp je založený na tom, že každý atóm (respektíve jeho jadro)(teda pidi pidi malá častica ako by povedal profesor Spousta) má určitý spin (rotáciu). No a v magnetickej rezonancii sa využíva detekcia správania sa týchto malých častíc v silnom magnetickom poli. Už viete ako to funguje? Nie? Nevadí. To nepotrebujete k životu. Múdre prístroje a programy modernej magnetickej rezonancie tieto rôzne signály spracujú a vytvoria 2-D či 3-D model sledovaného objektu. Technika funguje naozaj krásne.

Ja som podstúpil vyšetrenie fMRI, teda funkčnej magnetickej rezonancie. Toto vyšetrenie sleduje časové zmeny v mozgu človeka.  Na začiatku som dostal slúchatká (ako zvukovú izoláciu a zároveň na komunikáciu s laborantom) a ľahol si na lehátko, kde mi takmer pripútali hlavu. No a potom lehátko zašlo do veľkého bieleho tunela (Svetlo v tuneli som nevidel. Musel som sa pozerať dohora.) A začalo vyšetrovanie. Celé vyšetrovanie trvalo asi hodinu. Nebolo to nejak zvlášť nepríjemné, no vzhľadom na to, že som sa celú tú dobu nesmel ani len pohnúť tak pri snímaní anatomických snímkov na konci, ktoré trvalo len asi 7 minút som myslel, že umriem ako som sa potreboval poškrabať a rozhýbať a proste zmeniť polohu. No prežil som i nehýbať sa hodinu i príšerný hluk magnetu a asi som dokonca i zdravý, lebo mi nič nedávali spätne vedieť.

Takže mám za sebou ďalšie zaujímavé vyšetrenie. Spolužiak mi povedal, že som blázon, že také veci podstupujem dobrovoľne. No ja som rád, že môžem pomôcť a zároveň si vyskúšať niečo nové. Takže po pravidelnom darovávaní krvi, 24-hodinovom screeningu krvného tlaku, záťažovom teste, ktorý už ani neviem o čom bol, ale merali mi tam EKG a po darovaní kostnej drene na výskumné účely (To bolo zatiaľ najnepríjemnejšie zo všetkého. Predstavte si, že vám niekto vysáva niečo z tela...) som absolvoval veľmi zujímavé vyšetrenie na magnetickej rezonancii a mám na to dokonca pamiatku. Snímky mojej hlavy (žiaľ len čiernobiele). Som zvedavý, čo budem skúšať nabudúce. No pri mojom prístupe sa asi niečo nájde a možno to bude i zaujímavé. A ak to bude stáť za to opäť sa s vami rád o ten zážitok podelím.

Úvodník k (staro)novému blogu

Po dlhom dlhom čase (vyše roku) zas budem dávať svoje myšlienky na papier. Teda nie tak celkom na papier, skôr do počítača a na čím ďalej rozšírenejšie médium - internet. Píšem nový príspevok na svoj blog. Čo sa od tej doby stalo? Veľmi veľa vecí a veľa sa toho zmenilo. Tí ktorí boli tak vytrvalí, že si našli môj blog i na tejto novej stránke sú možno radi a možno nie. Každopádne si môžu prečítať aj svoje obľúbené články zo starého blogu na portali sme.sk, ktoré som označil heslom "archív".
Dostal som chuť opäť komentovať niektoré veci, čo sa okolo mňa dejú a tak som začal zas písať. Budú sa tu objavovať článočky o všetkom a o ničom, o mojej láske, o mojej viere, možno dokonca i o politike a spoločnosti, ak budete dobrí môže sa ako odmena objaviť nejaká krátka básnička a ak dobrí nebudete aj tak sa možno objaví.
Budem rád ak budete komentovať moje články a bude môcť vzniknúť viac či menej plodná diskusia. Verím, že ju zvládneme bez problémov a bude v rámci všetkej slušnosti. Teším sa na naše spoločné stretnutia nad zaujímavými témami zo života.
Prajem pekné čítanie mojich starých a snáď i dosť nových článkov.

ARCHÍV - Pol roka šťastia z 3.11.2008

Za mnou pol roka predo mnou ešte množstvo ďalších plných pohody a šťastia. Ale začneme trochu inak. Veď uvidíte.

Pred skoro rokom a pol som začal písať tento blog. Čo ma k tomu viedlo? A prečo vlastne blog? Viedlo ma k tomu to, že som sa potreboval vypísať. Vypísať sa z toho, čo som prežíval a čo ma trápilo. Aj keď som o tých veciach nepísal pomáhalo mi písať o rôznych veciach. O veciach, ktoré sa toho netýkali, ale mohol som do nich vložiť časť mojej osobnosti. A tak zrazu túto jar som prestal písať. Odmlčal sa na dobu pár mesiacov. A prečo? no preto, že som šťastný. Nepotreboval som písať aby som sa zbavil zlej nálady. A to sa dostávam k predmetu môjho článku. Prečo som tak šťastný?

Trvá to už pol roka a neprestáva. Najkrajšie obdobie môjho zatiaľ krátkeho života. Obdobie, kedy zažívam lásku k najlepšiemu dievčaťu na svete. A navyše táto láska mi je opätovaná. Samozrejme nemusím tu písať čo všetko to obnáša, lebo mnohí ste to už zažili na sebe, alebo videli u množstva ľudí dookola. Jediné čo musím povedať je: Vždy som si predstavoval, že byť v harmonickom, romantickom, intímnom vzťahu s tak úžasným stvorením (ani som nemyslel, že to bude tak úžasné stvorenie ako je) je oveľa, ale oveľa lepšie ako čokoľvek o čom som kedy sníval. Romantické príbehy, či už knižiek, alebo filmov opisujú veci krásne, príbehy naoko ľudí. No zrazu, keď to žijem sám, prežívam chvíle pokoja, radosti, smiechu, ale i chvíle vážne, či dokonca smutné, ktoré však vždy vyvrcholia v nádherné chvíle zmierenia a spoločného objatia. No jednoducho komentár nestačí. To musí človek zažiť.

A tak potom ako sme spolu s mojou milovanou Katkou oslávili prenádherných šesť mesiacov, som spokojný ako už dávno nie. Cítim harmóniu, pokoj a vzájomné porozumenie medzi nami. Často ako sa vraví, sme spriaznené duše. Všetko to, čo si teraz užívame, sme však museli pripraviť. Museli sme prísť na to, čo to je milovať, čo to znamená chcieť pre druhého zniesť modré z neba, či len jednoducho vedieť byť vedľa osoby, na ktorej nám záleží bez toho aby sme jej chtiac či nechtiac ubližovali. Nič z toho nie je ľahké a som rád, že som prežil pár sklamaní a rozčarovaní, že predtým, ako sme sa rozhodli vstúpiť do tohto vzťahu, sme už boli dostatočne vyspelí, aby nás prvý problém nezničil, či nerozdelil. A tak už pol roka si užívam tento vzťah. Užívam si ho plnými dúškami a som čím ďalej, tým viacej zamilovaný, do svojej milej. Som presvedčený, že ešte dlho bude moja zamilovanosť spoločne s vrelou láskou rásť.

Takže jediné čo mi zostáva je ďakovať. Bohu, že mi Katku dal. A mojej láske, že nám to funguje. VĎAKA.

ARCHÍV - Šialený týždeň z 26.10.2008

Čo všetko sa da prežiť za tak kratku dobu. Uplynulý týždeň bol jeden z tých náročnejších za posledné obdobie. Je divné, že napriek tomu, že sa celkom darilo, týždeň končím nie s úsmevom, ale s vážnou tvárou. No ale čo tak začať od začiatku a nie od konca?

Začínal pondelok. Vstávať ráno neni väčšinou problém. Ale keď vstávate pred šiestou málokedy sa vám chce. Navyše po dosť náručnom víkende "Studny" (Škola vedúcich mládeží) som bol dosť unavený a na siedmu do školy sa mi naozaj nechcelo. Ale prekonal som sa. Vstal som a stihol načas prednášku o zaobchádzaní s chemickými látkami. Bola to jedna z najnudnejších prednášok v jednej z najnevhodnejších posluchárni, kde nebol prakticky žiadny voľný kyslík na dýchanie. To viedlo k tomu, že jedna slečna to nezvládla a pri odchode na záchod skolabovala. Našťastie to nebolo nič vážne a tak po ošetrení privolanými záchranármi sa vrátila do vyučovacieho procesu. Táto udalosť však bola jedinou, ktorá ma vyviedla z nulovej pozornosti a snívania s otvorenými očami. A tak po skončení a podpísaní sa na prezenčku som išiel zas do školy. Udalosti ďalších dni sa točili okolo dvoch vecí: školy a mojej milovanej. Neviem ktorá z nich dostala viac priestoru, ale štvrtková písomka z matematiky ma dosť znervózňovala. A tak sme preskočili priamo k štvrtku. Vstávať po krátkej noci opäť pred šiestou neni nič moc. A tak po náročnom vstávaní som dorazil načas na písomku a vypočítal ju (relatívne úspešne). Potom ešte nejaké cvičenia a konečne prišiel čas s mojou láskou. Konečne som sa nemusel sústrediť na školu a mohol úplne vypnúť a užívať si ten čas. Škoda, že bol taký krátky. Ale autobus dorazil a aj keď s polhodinovým meškaním, moja láska na víkend odišla a bol som odkázaný na seba.

Keďže v pozdných večerných hodinách som vyrážal smer Slovensko tak som sa musel zbaliť (čo sa mi vôbec, ale vôbec nechcelo). Ale odcestoval som. Aj s určitou batožinou, netušiac , že ráno pri opustení autobusu sa jej nedočkám. Ako sa to stalo? No jedna slečna sa stala. Jednu zastávku pred Spišskou rozospaná nepoznala, že berie cudzí rupsak a miesto svojho vzala môj samozrejme aj s mojimi vecami. Viete si predstaviť v akom šoku som z toho bol? Prídete v dobrej viere k batožinovému priestoru autobusu a svoj rupsak nenájdete. No proste som si vravel, že víkend začína skvele. Prišiel som domov a čakal. Nič iné mi vlastne ani nezostalo. Po chvíľke sa ozval mamkin telefón. A hádajte kto to bol. No moja roztržitá neznáma. Našťastie som si nechal v rupsaku jeden z mojich dvoch mobilov a tak sa mohla so mnou spojiť. A tak som mal nádej, že ešte ten deň svoje veci uvidím. Stalo sa tak. Po tom ako som neúspešne išiel k zubárovi (ktorý opäť raz neordinoval) tak som si poobede išiel do Popradu po rupsak. Načasovali sme to nie úplne šťastne, pretože Poprad bol v stave príprav na exhibičný zápas pred očami anglickej kráľovnej. Aspoň sme teda videli jej konvoj. A tak miernou obchádzkou sme sa vrátili domov. Ostatné udalosti sú už viac menej nudné. Nejaké drobné práce na chate, či oddychovanie v domácej pohode.

A zakončujem to takto. Nie zrovna rozradostený. Ale tešiac sa na utorok, keď zas uvidím moju najdrahšiu. Ktorá má ako jediná právo hovoriť do môjho života. Ktorá pre mňa znamená nesmierne veľa. Tak veľa, že byť bez nej čo len chviľku, nezvládam bez túženia po nej a bez myslenia na to aké je skvelé, že ju mám.

ARCHÍV - Večerná chvíľka poézie z 2.10.2008

Áno dobre čítate. Pre dnešok som zmenil trochu štýl...cestou autobusom som zachytil moje myšlienky vo forme, tak trochu, veršovanej. A tak aj keď to nebude autorské čítanie a bude sa vám to páčiť, len do toho čítajte či prednášajte.

Láska je pieseň, čo poteší srdiečko.

Pieseň tak ľúbezná, sťa letné slniečko.

Pieseň čo nám mladým znie veru každý deň,

V srdciach i v mysliach, dar to je Boží len.

Keby tu lásky viac nebolo na zemi,

stratím i nádej, že je niekto na nebi.

To však je nemožné, veď Boh je nad nami,

ľúbi nás viac, než dokážeme silami.

A túto lásku dať ďaleko v šíri kraj!

To príkaz, ktorý mi plniť je radosť aj.

Trpieť viac nemôžem ľúbim a lásku mám,

najväčšiu od Boha, k Bohu a k ľuďom vraj.

Na seba zabudnúť, nechať sa láskou viesť

nikdy neublížiť a k druhým s láskou riecť:

Ľúbim Ťa tak, ako Boh nás to učí vždy!

To je môj veľký sen, snáď bude splnený.

ARCHÍV - Bude zo mňa fyzik zo 17.9.2008

Škola definitívne začala a ja teda píšem. Píšem o tom čo som v nej zažil. A zisťujem, že to bola dobrá voľba, pretože ma to seriózne baví, aj keď chvíľami mám strach ako to budem zvládať počas skúškového. Ale nepredbiehajme. Poďme pekne rad radom.

Úplne prvá prednáška v pondelok ráno bola perfektná. Napriek tomu, že to bol prvý pondelok semestra, alebo možno práve preto, bola poslucháreň zaplnená takým rozumným spôsobom, že prednášajúci mohol mať pocit, že má komu prednášať. A tam som sedel i ja. Plný očakávania, ale i obáv, čo to bude za strašnosť. Veď predmet sa nazýva "Mechanika a molekulová fyzika". To by človek čakal suchopárne vymenovanie poučiek, či vzorcov, prípadne nezáživné ukážky elementárnych príkladov. Ale realita bola iná. Vyučujúci to zobral, skoro hravým dojmom. Vtip striedal vtip, jedna demonštrácia teórie druhú a tak podobne. Ani sme sa nenazdali a bolo po prednáške. A to bola prednáška trojhodinová, čo je na vysokej škole smrť študenta. Táto nebola. A tak som spolu so spolužiakmi úspešne vstúpil do nového týždňa s vysoko nasadenou latkou úrovne prednášok. Cvičenie z chémie popíšem výrazom nuda. Už x-krát zopakované pravidlá bezpečnosti práce, či požiarnej ochrany. Jediné šťastie bolo, že to netrvalo celé štyri plánované hodiny, ale skončili sme po dobrých dvoch hodinách. Aj to bolo na môj vkus viac než dosť. A tak sme dorazili k prvému večeru "podzimního" semestru. Ako inak to zakončiť ak nie spoločným posedením pri pivečku či kofole so spolužiakmi. A tak sa nás stretlo sedem z nášho oboru (ostatní štyria či piati sa zatiaľ s nami až toľko nebavia) zaliezli do peknej krčmičky a objednali si. Samozrejme neskončilo to tým a ukončili sme to z rôznych dôvodov niekedy okolo jedenástej. Tým hlavným u mňa bolo to, že nasledujúci deň mi škola začínala už o siedmej hodine rannej a tak som zvážil nutnosť spánku.

A prišiel deň druhý. Nazývame ho väčšinou utorok. Pre mňa to je deň školského maratónu. Ráno od siedmej až do večera do ôsmej prednášky spolu asi jedenásť hodín počúvania (s porozumením) a písania. Teda občas aj nejaké to slovíčko človek prehodí, ale netreba to preháňať, vyučujúci to nie vždy ocenia. Z rána trochu počítania s vektormi na cvičení z mechaniky a molekulovej fyziky, a potom presun v nepríjemnom sychravom počasí cez pol Brna na biológiu a vypočutie si prednášky v správnom monotónnom duchu. To by bolo tak dosť na človeka a začal mať chuť na obed. To sa ale nestalo, hneď na to naviazala angličtina a až po nej vytúžený pokrm. Od pol siedmej do druhej je dlhá doba len čo je pravda. Ešte som síce neumieral hladom, ale mal som k tomu celkom blízko.

Po dobrom obede sa dostavila únava. Veď ako ináč po obede je dobré si trochu zdriemnuť. Avšak nie na prednáške. A tak s vypätím všetkých síl som sa sústredil na prednášku zo "Zaujímavej fyziky". Vysvetlili sme si atmosferické zrkadlenie a ohyb lúča svetla. Keby to nebolo tak zaujímavé asi by som zaspal. A to sme už v poobedňajších hodinách. A o piatej začal už druhý tohto týždňový trojhodinový maratón. Matematika. Našťastie podaná veľmi dobre a vcelku pútavo. Takže spánok už neotravoval a chvíľku pred ôsmou som mohol vyraziť smer Česká, aby sme sa s kamarátmi išli pozrieť na jedno perspektívne bývanie, ktoré sa nám páčilo. Takže som nakoniec po pätnástich hodinách dorazil unavený, ale s pocitom toho, že tento deň mal zmysel, na privát kde som po chvíľke zaľahol a spal. A prišiel voľný deň. Teda skoro. Prekazila to prednáška zo všeobecnej a anorganickej chémie. Také to opakovanie na stredoškolskej úrovni. nič moc ale keďže to boli len dve hodiny bez problémov sme to zvládli. A tak prišiel večer. A píšem tento článok. Deň zďaleka nekončí a ešte ma čaká pár hodín bdenia. V dobrej spoločnosti mojich priateľov

Tak toto boli prvé tri dni môjho nového štúdia. No musím povedať, že celkový dojem je dobrý. Okrem biológie ma asi nič nenudilo a to je naozaj výborný pocit. Jediné, čo mi vadí, že tieto dni nemám pri sebe svoju princeznú. Nosím si ju v srdci, v mysli a všetko mi ju pripomína, ale nie je tu. Nemôžem ju objať a nemôžem sa na ňu usmiať. Ale to nebude trvať dlho. Ďalší týždeň už začne a prichytí nás ako sa držíme za ruky, randíme, bavíme sa a užívame si život v spoločnosti toho druhého. Teším sa, že už to nebude len škola, ale aj život mimo ňu.

ARCHÍV - Príliš krátky víkend z 16.9.2008

Pred pár dňami skončil jeden z mojich najlepších víkendov aké si pamätám. A čím bol tak výnimočný? Ani sám neviem. Proste celý víkend som sa mal skvele. Ale nepredbiehajme. Začnime pekne po poriadku. Veď času a priestoru je tu dosť a nie je dôvod vám hneď všetko len tak vyklopiť. Musíte prečítať aspoň pár riadkov, keď chcete vedieť o čo ide.

Začnem úplne od nuly. Teda možno ešte trochu skôr. V piatok mi končil prípravný kurz z matematiky a ja som sa nevedel dočkať štvrtej hodiny, keď dopíšem test a budem môcť vyraziť smer autobusová stanica a potom autobusom smer Praha. Ale dočkal som sa. Aj keď sa ten deň zdal oveľa dlhší ako predošlé štyri (pričom bol ešte o pol hodiny kratší). A tak odbila štvrtá hodina a ja som bol už dávno na ceste zo školy. Test nebol tak náročný, že by naň človek potreboval nejak moc času, a tak už o tri štvrte na štyri som opustil budovu Prírodovedeckej fakulty a vyrazil na dlhú cestu s úplne nádherným cieľom. Už asi tušíte čo to mohlo byť. Teda respektíve kto. No išiel som na víkend za mojou najdrahšou. Za princeznou môjho života.

Autobus dorazil do Prahy. A už cez okno som videl JU. Áno rozbúchalo sa srdce a telo neposlúchalo. Vyšiel som z autobusu avšak, ako som si za dlhé roky dospievania odvykol prejavovať svoje city, teraz som si nemohol pomôcť a prejaviť svoju radosť. Skoro som bežal ku Katke aby som ju mohol objať. A nezveličujem, keď poviem, že to bol jeden z najkrajších okamžikov môjho života. Jeden z tých okamžikov, ktoré chcete aby trvali večne. Tie ktoré si prajete aby nikdy neskončili. Tie ktoré končia príliš skoro. Ale nebol to jediný krásny okamžik. Celý víkend nás sprevádzala skvelá nálada. Veď aj prečo nie. Mal som pri sebe tú najdrahšiu bytosť pod slnkom. Tú najpôvabnejšiu krásku akú si mužská fantázia dokáže prekvapiť. A ja som ju mal pri sebe tento víkend a budem mať ešte mnoho dní. Živú. Z mäsa a kosti. To, že sme si spravili výlet Prahou, že sme spoločne trávili čas, čítali si z knižky, rozprávali sa, varili i jedli a robili mnoho iných vecí, ktoré nám prišli hrozne krátke, to všetko je nepodstatné. Podstatné je to, že viem, že chcem byť s mojou láskou stále viac a viac. Som stále viac a viac zamilovaný. A viem, že vždy aj napriek malým mráčikom nad našou pohodou. Keď naše vety nie sú zo správnych slov a keď naše slová nie sú zo správnych slabík. Vtedy keď možno nemáme chuť povedať tomu druhému nič a keď náhodou máme chuť niečo povedať tak to nie je nič pekné. Tak aj v týchto chvíľach viem že ju ľúbim. Viem to, že jediné čo chcem, je nikdy ju nestratiť. Viem to, že chcem ešte mnoho takýchto víkendov, keď si vychutnám prítomnosť mojej jedinej lásky. Víkendov, ktoré mi prídu tak krátke ako zimné poobedie.

Áno presne o tom to je. Nádherný víkend ubehol. Prišli nové dni. Dni, kde som zas v normálnom živote. Keď som ďaleko od mojej milovanej. Keď sedím v škole, alebo niekde inde. A áno úplne obyčajný (možno i trochu nešťastný) týždeň vystriedal výnimočný víkend. A tak sa teším na koniec školského týždňa. Na nedeľu, keď konečne príde moja Katka do Brna. A viem, že mnoho nádherných víkendov ešte zažijem. Že s Katkou máme krásnu budúcnosť na, ktorú sa môžeme tešiť že bude z Božej milosti ešte krajšia. A hlavne, že bude plná Jeho vedenia a budeme cítiť Jeho prítomnosť.

ARCHÍV - Nová éra z 9.9.2008

Pár mesiacov som tu nič nenapísal. A prečo? Neviem. Nemal som proste náladu písať. A popri tom za posledné štyri či päť mesiacov som zažil toľko skvelého o čom by sa dalo písať. Ale nálada znova prišla. A teraz mám chuť napísať samé krásne veci o tom, čo žijem a čo prežívam.

Najhorúcejšou novinkou je, že som znovu študent. Je to náročné. Konfrontácia so stredoškolskou matematikou po dlhých troch rokoch je naozaj náročná. Kým som ešte mal šajnu, čo je sinus, či cosinus tak teraz som zistil, že to šajna nebola. Využiť tie náznaky, čo som si zapamätal v príkladoch, ktoré nám zadali je fakt náročné. Ale nevadí to. Nikto učený z neba nespadol a my smrteľníci zabúdame. Zabúdame viac, ako by sme chceli. A tak to znovu natlačím do hlavy. Znovu sa zahĺbim do matematiky, fyziky, biológie, či chémie. Bude to skvelé a aj napriek prvým šokujúcim skúsenostiam sa na to teším. Som zvedavý, čo som zas zabudol, čo sa budem musieť učiť odznova a čo si vlastne pamätám.

Ale viete, čo je na tom úplne najskvelejšie? To, že mám niekoho, s kým sa týmito chvíľami budem predierať. Niekoho, kto mi dá pocit, že to stojí za to. Mám moju princeznú. Tú, s ktorou mi je tak fajn, že som nepotreboval písať výlevy mojich pocitov. Tú, ktorá spôsobuje, že chcem byť ešte lepším. Tú, o ktorej viem, že bude navždy so mnou. Moju Katku. A aj keby škola nebola ľahká s ňou bude život prenádherný. A za to nemôžem inak ako chváliť môjho Nebeského Otecka.

ARCHÍV - Zamilovaný(í) zo 7.9.2008

Je neuveriteľné, čo všetko človeka napadne, keď je zamilovaný. Avšak myšlienky sa rozbehnú ešte viac keď sú zamilovaní od seba vzdialení. A ako už tušíte mám tu pár mojich myšlienok. Pár viet, ktoré som zaznamenal cestou včera v noci v autobuse, keď mi bolo tak smutno za mojou láskou.....

je noc

som vďačný za tmu

nevidieť totiž, ako je smutno, nevidieť zármutok v tvári tak hlboký

niektorí povedia, že to celé je únavou, no ja viem, že to nie je tým ale niečím úplne iným

avšak ráno, keď sa zobudím budem vedieť, že napísať báseň by bolo pekné, ale hlavne budem bližšie chvíle, keď uvidím svoju milú

bez nej

to je strašná kombinácia slov

už len vysloviť to bolí

a nikdy už to nechcem napísať či vysloviť

ach princezná moja, keby si vedela ako mi je, keby si vedela, čo ma všetko rozhodí, keď nie si pri mne

keď ja nie som s Tebou

ale s ňou

s mojou jedinou, úchvatnou, výnimočnou

tou, ktorá je nevysloviteľne skvelým darom od Pána Boha

s ňou, je každá sekunda nádherná

každý okamžik je dokonalý

každá dlhá chvíľa sa stáva skvelým momentom

je skvelé, že ju mám

skvelé, že ju mať budem

život s mojou princeznou ma nikdy neprestane baviť

život v ktorom zamilovanosť prejde do pravej lásky

a tak pre tú jedinú, ktorá mi za to stojí

pre tú s ktorou je všetko o niekoľko stupňov lepšie

pre tú ktorá, keď sa usmeje moje srdce sa rozbúcha a moja myseľ rozveselí

pre Teba Katka jediná vetička:

Navždy Ťa budem ľúbiť a vždycky Ťa budem chrániť!

ARCHÍV - Veľká Noc z 24.3.2008

Čo to je? Čo vôbec pre ľudí znamená? Má ešte nejaký zmysel v súčasnej dobe? Zastaví sa vôbec hektická doba 21. storočia, aby sa nad Veľkou nocou zamyslela?

Prečo toľko otázok naraz?

Asi to bude tým, že tohtoročné Veľkonočné sviatky boli pre mňa iné ako všetky doteraz. Prvýkrát som Veľkú noc trávil sám. Bez najbližšej rodiny vo forme rodičov a súrodencov. Samozrejme úplne sám som nebol. Bol som v prítomnosti ďalších ľudí, ktorí sú mi blízky a ktorých mám rád.

A asi to bude i tým, že som pracoval. Tak na Veľký piatok ako aj na Veľkonočný pondelok. A mohol som vidieť, ako ľudia okolo mňa, nevedia, o čo vlastne ide. A tak tu zas napíšem článoček. Článoček o tom, čo som si uvedomil v priebehu posledných dní.

Máme za sebou sviatky. Sviatky, ktoré sú najväčším sviatkom kresťanského sveta. Teda aspoň pre veriacich ľudí, ktorí v tomto svete žijú. Sviatky kedy si pripomíname obeť nášho Pána Ježiša Krista na kríži. Obeť vďaka ktorej, sme omilostení od hriechu. Ale smrťou sa to neskončilo. Ježiš vstal a žije. Nebol to len nejaký obyčajný mučeník, bol to Boží syn. Vzal na seba všetky naše hriechy a my môžme byť živí. A toto som si mohol opäť uvedomiť posledné dni. Už počas obdobia, ale hlavne počas Veľkej noci.

Avšak toto nie je jediný pohľad, s ktorým som sa stretol. Je smutné, že je to menšinový pohľad a mnoho ľudí to ešte v živote nepočulo. Väčšina ľudí v mojom okolí, považuje Veľkú noc za sviatky jari. A to, že Veľká noc sa slávi i vo štvrtok, piatok, sobotu, či nedeľu, a nielen v pondelok, je pre mnohých ľudí tu na Morave prekvapením, a že existuje zelený štvrtok pripomína tunajším občanom len zelené pivo z brnenského pivovaru. A tak väčšina ľudí si ani neuvedomuje, aký význam Veľká noc pre mňa môže mať. To že sú nejaké tradície je pekné, ale nestačí mi to k tomu aby som si Veľkú noc vychutnal. Pripomenutie si toho, že je tu niečo viac, čo stálo život človeka, ktorý bol Bohom. To že ten človek žije napriek tomu, že umrel je to bez čoho by tieto sviatky nemali zmysel.

Takisto ako Veľký piatok bez Veľkonočnej nedele by strácal zmysel tak postupne v súčasnej dobe stráca zmysel i Veľká Noc. Ak pre nás bude Veľká Noc len predĺženým víkendom určeným na jarné upratovanie tak naozaj Veľkú Noc nemá zmysel. Ak jediný prínos tohto voľna z práce je, že ľudia majú kedy nakupovať tak nech nie je voľno vôbec. Avšak kým sa nájde jediný človek, ktorý chápe zmysel Veľkej Noci zo všetkým čo k tomu patrí, sväťme Veľkú Noc tak ako nikdy predtým. Dajme ľuďom správu, že zmyslom života nie je to, aby sme si tu na zemi spravili ekonomické zázemie. Dajme im správu, že Boh nás miluje, a že môžme žiť s ním až na večné veky.

ARCHÍV - Je to rok!? z 18.3.2008

A čo som za ten rok urobil? Moc toho nie je, ale zároveň to bol tak nabitý rok ako asi ešte nikdy.

Väčšinou sa rok zvykne bilancovať v januári, či v decembri. Ja si však dovolím takú bilanciu spraviť teraz. Je to preto, že skoro presne pred rokom sa odohral jeden zlom v mojom živote, ktorý som nepredýchal veľmi rýchlo. Zlom, s ktorým som sa vyrovnával možno pol roka, a ktorý mi toho veľa dal. O čo išlo?

Je to veľmi jednoduchá vec. Vec pre človeka úplne prirodzená a pre mladého, naivného ešte prirodzenejšia. Zamiloval som sa do jedného nádherného dievčaťa. A nevydržal som to a povedal jej o mojich citoch k nej. Bola ku mne milá, láskavá..., avšak ma odmietla. Vtedy som spoznal, aký som v skutočnosti tvrdohlavý. Nedal som sa odbiť a snažil sa votrieť do jej priazne. Nepomohlo. Keď som myslel, že sa niečo zmenilo, všetko bolo stále rovnaké. A tak som to po veľmi dlhom čase vzdal.

Medzičasom som prežil nádherné Veľkonočné sviatky, ešte krajšie narodeniny a mnoho iných vecí. A potom prišlo skúškové. Skúškové, ktoré ako som neskôr zistil bolo moje posledné na medicíne. No ale čo už. Teraz som pracujúci. A premýšľam nad tým, ako je možné, že ten rok ubehol tak rýchlo? Ako je možné že sa stalo tak veľa vecí, v tak krátkom čase? Odpoveď znie Boh to tak chcel. To, že je neuveriteľný a my nedokážeme pochopiť Jeho lásku neznamená nič, keď si dokážeme uvedomiť, že napriek tomu, že sa nám nedarí, On to má vo svojich rukách a s ním bude všetko dobré.

ARCHÍV - "Studna" z 13.3.2008

Cez víkend som bol na poslednom zo štyroch víkendov "Studny". Studna je škola vedúcich mládeží organizovaná Odborom mládeže Cirkvi Bratskej v Českej republike. A konkrétne tieto víkendy sa uskutočnili v malebnom mestečku, v Litomyšli.

A o čo vlastne išlo? Ako prebieha taká škola vedúcich? Možno vám môj článok pomôže aspoň trochu nahliadnuť, čo sme tam vlastne robili.

Ako teda prebieha školenie mladých kresťanov, ktorí majú záujem slúžiť iným a hlavne Bohu? Asi tak ako všetky iné školenia. Múdrejší a hlavne skúsenejší ľudia sa snažia do viac, či menej chápavých hláv natlačiť niečo, čo by si študenti mali odniesť. Samozrejme nie vždy sa to darí, niekedy človek na prednáške či seminári zaspí a potom je snaha vyučujúceho naozaj zbytočná. No na tomto školení sa mi to našťastie nepodarilo. Pri všetkých aktivitách som bol v totálne bdelom stave a naozaj dosť postrehov som mohol vstrebať a budem ich môcť časom aplikovať do praxe. A teraz spravím taký stručný prierez dianím práve tohto posledného víkendu. A to práve preto, lebo sa naň pamätám najlepšie.

Začali sme tradične večerou. Vzhľadom na rôznu vzdialenosť prichádzajúcich to bolo výhodné a prvá prednáška nebola prerušovaná hlasným (niekedy menej hlasným) škvŕkaním v bruchu. Ale tentokrát očakávané vyučovanie hneď v prvý večer nenastalo. Potom ako sme nafasovali študijné materiály a zasadli do auditória, nás náš šéf prekvapil malou aktivitou. Podstata tejto aktivity bola tá, že sme si mali vyskúšať evanjelizáciu v praxi. Po trojiciach či väčších skupinkách sme vyšli do ulíc večernej Litomyšle a pýtali sa ľudí, či vôbec vedia, čo je to náboženstvo, aký majú názor na cirkev a či "poznajú" Ježiša. Jediný zádrhel prečo nám ľudia odmietali odpovedať na naše zvedavé otázky bol v tom, že sme si ich chceli pri tom kamerovať a s tým už nie každý súhlasí. Napriek tomu sme ale zozbierali dostatok materiálu, ktorý sme si mohli následne pustiť na projektore a smiať sa sami sebe a zamyslieť sa nad tým aké je to smutné, že ľudia nevedia o kresťanstve nič. A kto za to môže? No predsa my, kresťania. Na ďalší program už nejak neprišlo a tak nastal čas na voľnú zábavu. To sme zvládali úspešne až do neskorej noci. A bol večer a bolo ráno. A nastal ďalší deň. A hneď z rána nastal čas niečo sa naučiť. Brat z apoštolskej cirkvi nám porozprával svoje skúsenosti s evanjelizáciou. Naozaj bolo na ňom vidieť, že službou pre Boha žije a my sme si z toho mohli naozaj dosť odniesť. Po obede a krátkom čase na oddych nastal čas testovania, čo sme sa naučili na predošlých víkendoch. Loviť tak hlboko v pamäti nebolo až tak náročné ako som predpokladal a test som ako väčšina ostatných napísal už na prvý pokus. A po ďalšom vyučovaní tentokrát na tému učeníctvo, ktorá bola rozdelená do dvoch blokov (sobota večer a nedeľa ráno) som mohol dostať diplom, že som toto školenie absolvoval. A tak po nedeľnom obede nastal čas lúčenia. To ako srdečne sme sa lúčili záležalo koľko sme sa spolu navzájom bavili, no musím povedať, že všetkých ľudí, ktorých som tam spoznal budem ešte istú dobu nosiť v srdci a spomínať na nich v dobrom.

A tak sa chcem aj týmto spôsobom poďakovať tým, ktorí pre nás túto sériu víkendov pripravili. Ďakujem veľmi pekne. Nech Vám Pán i naďalej žehná.

ARCHÍV - Opäť jeden deň za nami alebo "Milý denníčku !" z 6.3.2008

A tak pekný bol. Plný optimizmu a radosti. Kiež by sa toto dalo povedať o každom dni nášho života.

Ale poďme pekne po poriadku. Z rána som vstal do práce. Vstávanie do práce, aj keď to nie je veľmi z rána, ale až okolo ôsmej, je pre mňa vždy vnútorným bojom. Nie že by som svoju prácu nenávidel, ale nie je to pre mňa aktivita na ktorú by som sa tak tešil, že by som kvôli nej vyliezol i z postele a ešte k tomu s predstihom. Po ľahkých raňajkách nasledoval každodenný skoro beh na zastávku autobusu, odkiaľ je to už len okolo desiatich minút jazdy.

No a samozrejme práca. To vám zas bolo. Z rána nič moc. Vedúci sa zas radili, čo s nami bude. Nedozvedeli sme sa nič nového, akurát, že budeme musieť do práce častejšie. Asi nás tam majú veľmi radi. A po obede konečne dorazil tovar. Poviem Vám to je zábava. Niekoľko desiatok no možno i stoviek svetiel. Chvíľku trvá kým sa v tom jeden zorientuje. A tak ubehlo popoludnie a o šiestej som túto príjemnú zábavu nechal aj pre kolegyne na zajtra a išiel som domov.

Blbosť! Domov som nešiel. Išiel som do jednej peknej kaviarne, kde sa už určitú dobu zabávali moji bývalí spolužiaci. Väčšinu z nich som nevidel zhruba pol roka. A tak to bol veľmi príjemný zážitok. Vidieť znovu známe tváre medikov zaberajúcich naplno v škole, s vlastným humorom, ktorý naozaj iná skupina ľudí nemôže, a myslím si, že ani nechce pochopiť. Zaujímavé bolo, že mi prišlo ako včera, keď sme sa na konci minuloročného jarného semestru lúčili a priali si veľa šťastia na skúškach. Spomínať na nedávnu, ale zároveň tak vzdialenú minulosť. Dva roky sa na človeku odrazia, či to chce alebo nie. A mňa poznačili. Viem to, ale neviem v čom. Ja ten vývoj nedokážem pozorovať. Pre mňa plynulé zmeny splývajú a stávajú sa súčasťou života. Ale zmena je život. Cítim, že ma zmenila práca. Ale tento zlom bol náhly a zaskočil ma. A tak teraz pracujem a spomínam na to aké to bolo uplynulé roky na škole. Bolo to skvelé a teším sa keď zas budem študent a budem pracovať namiesto rukami hlavou. Nie že by som bol lenivý, ale pracovať hlavou ma baví viacej.

A teraz je večer. Riešim s kamarátom všetko a nič zároveň a popri tom píšuc tento článok na blog pozerám videa mojej obľúbenej hudby na Youtube. A týmto zdravím všetkých čo túto zmes myšlienok dokázali dočítať až sem a ďalej vás už nebudem trápiť.

ARCHÍV - Inventúra z 30.1.2008

"Čo robíš?" "Vyspávam inventúru."

Tak asi tak by znela väčšina mojich dnešných telefonátov a rozhovorov, keď ich zovšeobecním. A ako k tomu vlastne došlo? No pekne čítajte.

Ako už to je zvykom, vzhľadom na to, že dočasne nie som študent, tak som si už pred časom našiel prácu. Prácu v obchode. A keďže bol koniec roka, tak aj na nás prišla inventúra. Obchod je čerstvo otvorený, a tak pre všetkých zamestnancov to bola prvá inventúra na tomto "baráku". Ešte v deň inventúry sme prišli do práce nevediac, ako to celé prebehne. Ale preškolený sme boli aby sme vedeli ako zaobchádzať so scanermi a ako počítať tovar a podľa vedenia sme boli teda pripravený. Náš pocit, ale rovnaký nebol v žiadnom prípade. Nás mladších strašili skúsenejší kolegovia aké občas bývajú inventúry zlé. V konečnom dôsledku to také hrozné nebolo.

Najprv prišlo na rad počítanie tovaru. To som zvládal matematiku prvej triedy základnej školy zvládam naďalej a tak spočítať kusy tovaru nebol problém. Potom prišlo na rad skenovanie samotné. Naskenovať stovky artiklov tovaru trvalo celkom dlhý čas. No najhoršie na tom všetkom bolo to pípanie. Pri každom jednom naskenovaní zaznelo prenikavé píííp a nám všetkým po nejakom čase z toho dobre hrabalo. Keď vezmem do úvahy že čistého času som mohol skenovať nejakých šesť hodín tak toho pípania bolo naozaj požehnane. A keď sa to ozýva zo všetkých strán, tak už máte v hlave len samé píp, píp, píp....

Na druhý deň teda v podstate ten istý deň ako som odišiel z práce som zas prišiel do práce. Mala nasledovať dlhá a únavná práca dohľadávania rozdielov. Či už plusov, alebo mínusov. Pôvodný plán bol, že zoznamy z rozdielmi dostaneme, hneď z rána, no nepodarilo sa. Listiny sme dostali až večer o piatej. Aj keď som nepochopil, prečo tak pozde keď čas na papieroch sa pohyboval od dvanástej do pol jednej ale budiž. A tak sme sa na to vrhli. Samo hľadanie rozdielov nebolo až také náročné. Náročnejšie bolo prepisovať znovu spočítaný tovar do pekných žltých papierov. Nechcem vidieť žlté papiere....

A tak mám za sebou moju prvú inventúru. Za dva dni som bol v práci cez dvadsaťštyri hodín a teraz to dospávam. Dalo by sa povedať, že si dobíjam baterky. A verím, že budúci rok už budem zas študent a táto šaškáreň ma nečaká.

ARCHÍV - Super! Nová "IP-ečka"! z 27.1.2008

Tak pri tomto alebo nejakom podobnom zvolaní sa už môj spolubývajúci väčšinou od srdca smeje. Neveríte? Tak čítajte ďalej a zistíte, že by ste sa smiali tiež.

Najprv krátke laické vysvetlenie pre tých ktorí sú ešte väčšími laikmi ako ja. A to vysvetlenie, čo to tá IP-ečka je. IP adresa ako tomu nadávajú oficiálne, je adresa počítača v celosvetovej sieti internetu. Pôvodný plán bol, že by každá bola unikátna, ale to už pri súčasnom počte počítačov asi možné nie je. Každopádne keď čítaš tento blog tvoj počítač má pridelené číslo ktorým sa ťa dá identifikovať.

A to sa dostávam k tomu o čom to vlastne má byť. Ako veľa iných ľudí si sledujem, štatistiky, kto a kedy je na mojom blogu. A tak každý deň keď zapnem internet idem na stránky so štatistikami môjho blogu a skúmam odkiaľ sa ľudia na mojej stránke objavili, aké články čítali, ako dlho tu boli a akú adresu mali. Zvlášť zaujímavé je keď vidím, že niekto ma vygooglil a potom zrazu bol na mojom blogu. Alebo tiež keď sa objavuje často nejaká jedna rovnaká IP adresa, ktorú neviem priradiť, k žiadnej mne známej blízkej osobe.

Teraz som pridal nový, štatistický systém od googlu. Tam je najzaujímavejšia mapa skade všade ste. A by ste neverili, že medzi vami sú ľudia z Ameriky, Austrálie, Kene, či Saudskej Arábie. A tak mojou hlavou sa miesia myšlienky o tajných ctiteľkách, z rôznych končín našej Zeme. Je to zvláštne, keď viem, že nič z toho asi nieje pravda, ale baví ma Vás sledovať, a ak chceš zostať v anonymite nič sa neboj. Kým mám len IP adresu nedokážem zistiť kto si. Môžem hádať. A len môj spolubývajúci vie ako ma baví hádať kto sa to mohol objaviť na mojom blogu päťkrát za posledný týždeň. No kto to je? Nejaká krásna neznáma? Mám sa načo tešiť alebo je to zas nejaký človek ktorý si chybne myslí, že moje články sa dobre čítajú a nevie sa dočkať nového? A tých otázok pribúda. A napriek tomu (alebo možno práve pre to) sa v tom stále vŕtam, ale od spánku ma to neberie...

ARCHÍV - Dva dni bez počítača? z 27.1.2008

A teraz sa mi každý čitateľ smeje aký som závislý. A asi má i pravdu. Dva dni bez počítača a hlavne bez internetu je pre mňa v súčasnej dobe dosť dlhá doba, aj keď to ešte stále nepovažujem za tragédiu. Tak teraz som také dva dni zažil. A skúsim priblížiť cteným čitateľom ako k tomu došlo a ako som to prežil.

Pred určitým časom, neviem presne kedy to bolo sme sa s kamarátkou bavili na ICQ o nejakých filmoch a dostali sme sa k filmu, ktorý mám niekde v počítači. No a samozrejme zvedavá kamarátka skúsila či som naozaj tak závislý na mojom miláčikovi Sofoniášovi (tak som nazval môj notebook) a spýtala sa či by som jej ten film mohol požičať, Samozrejme, keďže nemá na priváte počítač, tak aj s počítačom. A ja na to v návale ochoty som povedal, že niekedy samozrejme. A to niekedy prišlo teraz vo štvrtok večer. Boli sme posedieť v hospode a či už to bolo únavou alebo pivom ktoré bolo vo mne tak som bez problémov pristal na to, že do nedele bude môcť používať môj notebook.

A tak sme došli ku mne na privát zbalili notebook a bol som bez notebooku. To znamenalo, že som mohol ísť hneď spať. A aj som šiel. Ale aj tak už sa blížilo k jednej hodine rannej. Na druhý deň som bol celý deň v práci a notebook mi k životu nechýbal. Takže prvý deň bol bezproblémový. V sobotu ráno som vstal a nezvykle som nešiel pustiť hudbu s počítača. Pekne som si dal sprchu šiel nakúpiť navaril si obed a upratal a boli dve hodiny popoludní. Na chvíľku som si oddýchol a potom čo s časom. Asi na hodinku som si sadol k spolubývajúceho počítaču a pohral sa trochu s videami a samozrejme prezrel novinky na nete. a potom už bol večer...

Naozaj som ten deň strávil užitočne. Je pravda, že večer som okupoval ešte chvíľku Honzov notebook pri chatovaní, ale aj tak toľko vecí, čo som za ten deň stihol som už dávno nestihol. Myslím, že takéto dni bez počítača by som si mal občas zopakovať. Takže Mášo ak zas niekedy budeš mať chuť na filmový víkend daj vedieť.

ARCHÍV - Prečo práve takto? z 17.1.2008

Sa mi nechce spať tak sa z toho skúsim vypísať. Som dnes prežil ďalší okamih, ktorý by som nechcel aby sa znovu opakoval. A tak toto bude plné emócií a dúfam, že to nebude pôsobiť moc negativisticky.

Čo sa vlastne stalo?

Nič výnimočné. Začnem ale obšírne možno dokonca viac ako by sa zdalo vhodné. Pred pár mesiacmi mi jedno dievča odpovedalo na moje vyznanie lásky, že som síce fajn chalan ale nie pre ňu. Že mi nechce ublížiť... A čo mám z toho ja? No nič. A ako to pokračovalo? So slečnou som sa bavil ďalej a bavím sa s ňou stále, avšak už len ako s kamarátkou. A v jednej chvíli mi prezradila, že som hrozne moc fajn chalan, že mám veľmi veľa dobrých vlastností a verí, že si nájdem nejakú, ktorá by ma bola hodná, ktorú budem milovať a hlavne, ktorá bude milovať mňa. No čo sa na to dá povedať? Ja som sa len usmial a povedal, že v to dúfam i ja. Odvtedy ma to sprevádza dosť často. Viac kamarátok mi už povedalo niečo, čo malo význam prakticky úplne rovnaký. A dnes, respektíve včera sa to opäť zopakovalo. V situácii, keď som chcel počuť niečo úplne iné som sa opäť dozvedel, že raz budem s nejakou slečnou veľmi šťastný a vzhľadom na moje dobré vlastnosti to bude dosť skoro...no môj úsmev bol v tej chvíli úprimný, ale bol to skoro úsmev cez slzy. Úsmev, ktorý občas aj zabolí. Takže mám to jasné som milý, som zlatíčko som "hodný kluk" ale ešte sa nenašlo také bláznivé dievča, na ktoré by to zapôsobilo. Nie je to asi moderné. Aby muž zapôsobil na ženu asi musí byť s prepáčením hajzel a minimálne byť agresívny ak nie niečo navyše. Svet sa zbláznil. Prečo si dievčatá myslia, že romantici vymreli a keď sa nejaký náhodou objaví, tak mu s milým úsmevom povedia, že to nie je to po čom túžia...

Ale škoda plakať nad rozliatym mliekom. Budú ďalšie príležitosti ako zapôsobiť na nejakú princeznú. A potom to bude moja princezná, ktorá dostane moje srdce. Šťastie príde vtedy keď ho budem najmenej čakať a potom budem môcť vyznať: Ty si moja jediná a chválim Pána Boha za to že ťa môžem poznať. Za to, že naše životy sa stretli a aj za to, že si mi dala šancu ukázať, že aj my muži vieme milovať.

Moja krásna neznáma, čakám na teba a teším kedy budeme vedieť jeden o druhom.........

ARCHÍV - Ako nepremárniť život? z 12.1.2008

Videl som film s názvom "Klik - život na diaľkové ovládanie" a to ma motivovalo k napísaniu tohto článku. Je to moja reakcia a nie recenzia na film.

Všetci sme dostali od Boha úžasný dar. Tým darom nie je nič iné ako náš život. Život ktorý si sami riadime a ktorý prežijeme každý tak ako sa nám páči. A objavuje sa otázka: Ako ten život prežiť aby to nebola strata času? Ako prežiť život za ktorý sa na smrteľnej posteli nebudeme musieť hanbiť? Pre čo sa oplatí tento čas žiť? Odpoveď na to si dávame každý sám v našom rebríčku priorít a hodnôt. V tom čo robíme, alebo aj nerobíme, každý deň po tom ako vstaneme a predtým ako ideme spať. A dostávame sa k tomu o čom to bude. O tom aký rebríček priorít by som si mohol trebárs tak cvične zostaviť. Nebudem tu vymenovávať veci zaradom ako idú len tie veci, ktoré sú pre mňa dôležité, tie bez ktorých by som v mojom živote cítil nejakú medzeru.

Tak čo by v mojom živote malo mať právo toho aby bolo spomenuté ako prvé? No čo je to prečo sa oplatí žiť. Začnem rodinou. Rodina teraz pre mňa znamená rodičia súrodenci a všetci príbuzní. Majú zvláštne miesto v mojom živote a právom im patrí toto významné miesto. A čo rodina do budúcnosti? Áno určite tam niekedy bude. Dúfam že nie veľmi neskoro a dúfam, že do nej bude patriť ONA. No a prejdeme ďalej čo nám ešte zostáva? Jednoznačne nesmiem zabudnúť na vzdelanie. Škola v mojom živote znamená dosť. Teraz ako neštudujem ale pracujem som si uvedomil, že naozaj škola je fajn a učenie mám i celkom rád. A teda ak to vyjde a Boh to tak bude chcieť idem opäť do školy. Teším sa ako malé šesťročné dieťa na prvý deň do školy. Bude to skvelé. A čo ďalej ďalších dôležitých vecí je veľa patria medzi ne veci ako zdravie, či rôzne hodnotné veci. Ale všetko toto čo som vymenoval nemá pre mňa vôbec žiadnu cenu v porovnaní s tým čo uvediem teraz. Nie je to vec, nie je to osoba, nie je to vlastnosť. Je to Boh. Boh, ktorý mi tento život dal a bez ktorého som úplná nula. Boh, ktorý mi tento život môže i vziať, ale môže mi zároveň dať všetko to po čom zatúžim. S ním život zrazu má zmysel. Nie je to len pár dni bez konca, ktoré dožijeme a zostane po nás pár fotiek a v lepšom prípade aj nejaká dobrá spomienka. Je to život, ktorý vedie k večnému životu v spoločenstve s Najvyšším. S Hospodinom zástupov, ktorý nás nadovšetko miluje a je tu, aj keď mi Ho nevidíme. On je to, čo je mojim zmyslom života to, prečo sa mi neoplatí žiť život na diaľkové ovládanie.

ARCHÍV - Láska a bodka z 9.1.2008

Zapínam textový editor a začínam písať túto sebareflexiu nevediac čo z toho nakoniec bude. Keďže to čítate, tak je to v konečnom dôsledku publikovateľné a zverejnil som to na svoj blog.

Čo je láska? Nie som básnik aby som na túto otázku dal nejakú úžasne poetickú odpoveď. Skúšam len vyjadriť to čo rezonuje v mojom srdci. Láska je keď jeden človek myslí na toho druhého a nie na seba. Láska dáva zabudnúť na zlé a spomína si len na to dobré. Láska je keď každý jeden dych patrí tomu druhému. Láska znamená, že život bez milovaného nemá zmysel. Láska je to najkrajšie čo môžme na našej ceste životom stretnúť. Láska má nekonečný dosah a nič pre ňu neznamená prekážku. Láska je nádherný pocit. A toto je len málo z toho čo pre mňa láska znamená. Toto je len nedokonalá láska, ktorej sme schopní my ľudia. Láska muža k žene a ženy k mužovi. Alebo len krásna láska rodičov k dieťaťu či láska medzi súrodencami.

A čo potom keď Boh je láska? On, ktorý je dokonalý, tak i dokonale miluje. Úplne nádherný popis lásky nachádzame v Biblii. V knihe kníh, ktorá nám dáva odpovede na každú otázku. A dáva nám odpoveď aj na to čo je láska. Základná definícia lásky hovorí, že Boh je láska. A základné prikázanie celého kresťanského zákona vraví, že máme milovať Boha celým svojim srdcom celou svojou mysľou a celou svojou dušou. Je to vôbec možné? Myslím, že možné to je. No je to ťažké. A ešte oveľa ťažšie je to keď máme milovať svojich blížnych tak ako samého seba. Na to si už človek povie, že je to nemožné. Ale s Božou pomocou je možné aj toto. On dá silu ku každému nášmu kroku. Aj k tomu ktorý je naoko nemožný, a ktorý by sme sami od seba nespravili. Naučí nás milovať tak ako miluje On. Láskou bez podmienok, láskou bez výhrad. Tou dokonalou láskou ktorú má len On.

Tak čo budeme milovať láskou ktorá je dokonalá? Asi nie. V našej ľudskej podstate je to, že nenávidíme a ak milujeme niečo za to chceme. Aj keď dokonalej lásky schopní nie sme. Skúsme sa o ňu aspoň snažiť. Verím, že nikoho tým neurazím, keď prepíšem slávny citát, ktorý povedal René Descartes: "Myslím teda som!" na "Milujem teda som!" A to ma viedlo k tomu, že som si spomenul na dorastenecké roky, keď na jednom doraste nám bolo zdôraznené, že Božia láska, a teda i láska o ktorú sa máme snažiť aj my, je láska a bodka. Láska bez akejkoľvek podmienky.

Na záver si dovolím citát Hymny lásky z Biblie.

"Keby som hovoril ľudskými jazyky aj anjelskými, a keby som nemal lásky, bol by som cvendžiacim kovom alebo zvučiacim zvonom. A keby som mal proroctvo a vedel všetky tajomstvá a mal každú vedomosť a keby som mal akúkoľvek vieru, takže by som vrchy prenášal a lásky keby som nemal, nič nie som. A keby som vynaložil na dobročinnosť všetko svoje imanie a keby som vydal svoje telo, aby som bol upálený, a lásky keby som nemal, nič mi to neprospieva. Láska zhovieva, je dobrotivá; láska nezávidí; láska sa nechlúbi, nenadúva sa, nechová sa neslušne, nehľadá svojho vlastného, nerozhorčuje sa, nemyslí na zlé, neraduje sa neprávosti, ale sa spolu raduje pravde; všetko znáša, všetko verí, všetkého sa nadeje, všetko nesie trpezlive. Láska nikdy neprestáva."

1. Korinťanom 13,1-8a

ARCHÍV - Nech žije! ...a nielen na Vianoce z 30.12.2007

Vianoce sú za nami a mnohí už aj zabudli, že niečo také bolo. Po dlhých týždňoch predvianočného ošiaľu prišlo pár dní pokoja a znovu sme v bežnom živote plným rôznych bežných starostí a radostí.

Čo sa po Vianociach zmenilo? No v obchodných centrách postupne mizne vianočná výzdoba a začali výpredaje. Ale zmenilo sa niečo v srdciach ľudí? Uvedomili si prečo vlastne Vianoce sú a aká je ich pôvodná zvesť? Pevne verím, že pár takých nadšencov sa medzi nami nájde a nebude im vadiť môj príbeh tohtoročných Vianoc.

Tieto Vianoce boli pre mňa nové. Možno ani nie tak Vianoce ako samotná doba predvianočná alebo ak chcete obdobie adventu. Prvý rok pracujem a konkrétne v obchodnom dome. A tak obdobie pred vianočnými sviatkami nie je v žiadnom prípade časom na pokojnú prípravu na sviatky pokoja a mieru, ale obdobie kedy je v zamestnaní najviac práce a kedy po nás ľudia chcú aby sme im poradili čo na poslednú chvíľu kúpiť ako darček. Len tak medzi nami s prázdnymi regálmi sa to praktikuje veľmi ťažko. A tak som si niekedy začiatkom decembra uvedomil že začína advent a zrazu sme tu mali 22. decembra a Vianoce klopali na dvere. Aby som pravdu povedal taký krátky advent som ešte nezažil a verím, že nabudúce si to už vychutnám tak ako by sme si to ako kresťania vychutnávať mali.

A potom prišli dlho očakávané sviatky. Všade vyzdobené stromčeky, okná, dvere a ozdobami ovešané všetko na čo len ozdoby zavesiť ide. Ľudia si konečne vydýchli a užívali si zaslúžený pokoj po týždňoch príprav. A začali sa zamýšľať prečo Vianoce sú a čo pre nás znamenajú. Mnohí prišli na to, že Vianoce sú na to aby sme boli s rodinou, iní zase, že ich máme aby sme mohli si medzi sebou dávať darčeky, niektorí zase aby sme sa mohli dobre najesť alebo dokonca opiť. A niektorých (verím, že ich nebolo najmenej) napadlo, že všetko táto sláva je oslava narodenín Pána Ježiša Krista. Ja sa pridávam k posledným. Konečne som mal v práci pár dní voľna a mal som i čas sa zamyslieť nad tým čím, žijem, čo je pre mňa dôležité a prečo vlastne to všetko. Keď na to všetko je odpoveď lebo Pán Ježiš niekedy pred dvetisíc rokmi za mňa zomrel. Ale tým to neskončilo a On znovu žije. A ja môžem žiť s ním a prežívať to, že bez neho by som nebol nič, no s ním som Božie dieťa a dedič nebeského kráľovstva.

Vianoce skončili a čo teraz spraviť s našim životom? Keďže oslavujeme narodeniny Božieho syna a na narodeniny sa oslávencovi daruje nejaký darček poďme aj jemu spraviť radosť. Radosť tým ako žijeme a tým, že tento svet naňho ešte nezabudol. Nech žije! Nech žije v našich srdciach každú sekundu nášho bytia.

ARCHÍV - Posadnutosť!? z 18.12.2007

Jedna kamarátka mi na icq napísala:

„Celý deň sa dokážeš rozprávať o Bohu, ešte ťa to neunavuje? No jasné že nie. No každý sa baví o niečom inom, uchyláci by stále hovorili o sexe a ty o Bohu.“

A čo ja na to? No neunavuje ma to. Je to pre mňa radosť a je to môj život baviť sa stále o Ňom veď toľko pre mňa urobil, že sa to nedá ani slovami opísať. Ale čo keď to náhodou unavuje ľudí vôkol mňa? Predsalen nie každému robí dobre počúvať nasládlé kresťanské rečičky. Tak som si zoskenoval v hlave, ako vyzerajú moje každodenné rozhovory. Niekedy sa dokážem baviť s ľuďmi o čomkoľvek, ale keď sa bavím s niekým dlhšiu dobu sám určite na to príde, že zmením tému. Občas to je prirodzené a podvedomé no občas násilné a vedomé. Neobťažuje to moje okolie? No zatiaľ mi za to nikto nevynadal. Ale ktovie čo bude ďalej. Možno vďaka tomu stratím priateľa, ale aj tak Pan Ježiš je môj najlepší priateľ a on stojí za množstvo priateľov tu na zemi. Sice ma neobjíme ale aj tak môžem cítiť Jeho lásku ku mne.

Už žalmisti v dobe pred Kristom píšu, že Boha budú oslavovať celým dňom a po všetky dni. Je to úžasné že za tisícky rokov to Boží ľud ešte stále neprešlo. Zapalení pre Pána a správne na ňom závislí. To je to k čomu nás Pán volá a čo má byť pre nás na každodennom poriadku. To čo žijeme a čomu venujeme čas. Tak všetci kresťania otravujme ostatným život svojimi rečami o Pánovi a na dôkaz toho to čo vravíme i žime a buďme živými príkladmi toho aký jePán úžasný a akú milosť nám dal, že môžeme žiť a môžme ho oslavovať v každej sekunde nášho života.

ARCHÍV - Do Mariánskeho údolia z 25.11.2007

Navzdory nepriazni počasia sme sa dnes vybrali na malú prechádzku Maríánskym údolím, ktoré začína presne tam kde končí Brno. A to na konečnej zasávke autobusu číslo 45. A práve tam sme si dali oficiálny zraz o tretej hodine po obede.

Napriek nie príliš dlho ohlasovaniu „výletu“, sa predsalen niekto chytil a namiesto sólovej prechádzky v daždi so slúchatkami v ušiach sa nás zišla skupina štyroch ľudí, ktorí sme sa nebáli dažďa či zimy a vykročili sme smerom do údolia len malú chvíľu po pätnástej hodine. Vykročili sme síce rezky, no stíhali sme popri tom ešte aj rozprávať, zabávať sa a aj sa navzajom doberať. Veď kresťanskej mládeži k tomu, aby bola veselá, ba dalo by sa povedať, že až šialená, netreba žiadne prídavné látky a baví sa už len tým, že sa zíde pár ľudí, ktorých spája jedno a to viera v Pána Ježiša Krista. Pôvodný plán bol taký, že ak nás už počasie nebude baviť tak zalezieme do nejakej viac či menej slušnej „hospůdky“ a dáme si niečo dobré. K „hospůdke“ sme síce došli, ale aj napriek miernemu mrholeniu sme sa nikam nezašili. Veď predsa nie sme z cukru a trochu vlhkosti nám nezaškodí. To sme ale boli ešte krásne čistý. Vďaka predvídavosti slečien ktoré nám robili veľmi príjemnú spoločnosť sme si dokonca mohli dať aj malé občerstvenie a vyraziť na ďalšie putovanie. Za cestu ktorú sme zvolili by nás naše maminky určite nepochválili (a zvyšných troch členov výpravy určite nepochválili). Došli sme ale zdárne až na zastávku autobusu aj keď po kolená špinavý od blata ale spokojní a nadšení (teda aspoň pokiaľ môžem posúdiť).

A to bola naša „výprava“ do Mariánskeho údolia. Tým ktorí boli (Hanďula, Alík a Quapka) môžem len poďakovať za príjemne strávený čas. Ďakujem. No a tým čo neboli len odkázať, že môžu ľutovať a nabudúce sa musia určite pridať.

ARCHÍV - Bojovník za slobodu z 12.10.2007

V druhej kapitole listu Galatským apoštol Pavel píše o svojej ceste do Jeruzalema v spoločnosti Tita Barnabáša a podľa všetkého ešte aj iných bratov. Tu sa zúčastnili na Jeruzalemskom koncile (Sktuky apoštolov 15. kapitola) kde sa prejednávali otázky evanjelia hlásaného Pavlom a evanjelia „Petrovho“ a v konečnom dôsledku sa zhodli na tom, že napriek inému podaniu je to to isté a nie je dôvod na „Pavlovom“ evanjeliu nič meniť.

Dôležité je sa pozrieť čo vlastne Pavla motivovalo ísť do Jeruzalema. Išiel tam preto lebo ho tam Pán poslal (povolal). Nie preto že by sa bola pripravovala nejaká konferencia a zbor v antiochii by ho tam vyslal aby rozprával o tom čo prežívajú a čo je u nich nového. Ale preto, že Pán mal s ním plán aj pre túto situáciu a aj v tejto situácii sa Pavel podriadil plne Pánovi a v presvedčení o tom že slúži Pánovi na 100% šiel do Jeruzalema nie s tým aby sa s niekým povadil alebo s cieľom niekoho ponížiť, ale išiel tam aby sa veci dali do poriadku a samozrejme aj vysvetliť to, čo mu Pán zjavil a prečo nenúti pohanov najprv konvertovať na židovskú vieru a až potom by sa mohli stať kresťanmi.

Pre mňa osobne je zaujímavé to, že Pavel nerobil hneď z toho škandál, ale v úzkom kruhu ľudí apoštolom predostrel tzv. Svoje evanjelium. Možno zarážajúce je to, že tam píše aby nebolo jeho doterajšie a aj to ďalšie úsilie zbytočné. Naoko to znie tak ako keby nebol presvedčený o tom, že to čo hlása je pravdivé. Som ale opačného názoru. Pavel by nezvestoval niečo o čom by nebol presvedčený, že je od Pána. Išlo skôr o to aby niekto falošným učením o obriezke a židovstve nezviedol na scestie tých, ktorí vďaka jeho práci dovtedy uverili z pohanov. A preto potreboval požehnanie od vážených a uznávaných vedúcich cirkvi, ktorí boli autoritami (a verím že isú autoritami) pre celý kresťanský svet.

Po dlhom dohadovaní prišli k záveru, že Pavel je apoštol, že hlása evanjelium Ježiša Krista a aj to, že k jeho evanjeliu nie je nič treba pridávať. Len mu pripomínajú niektoré veci, ktoré už podľa vlastných slov sa snaží napĺňať. Vyslali ho s požehnaním a vzájomnú dohodu potvrdili stiskom ruky. V tom čase bolo podanie si rúk pravdepodobne dôležitým aktom pri dohodách a zmluvách a keď si niekto na niečo podal s druhým ruku už to nešlo len tak zrušiť a Pavel to zdôrazňuje. Pavel, znalý zákona a Žid ktorý predtým prenasledoval kresťanov je vyslaný vedúcimi cirkvi medzi pohanov, kde slúži a pracuje. Samozejme, keď Pavel prechádzal pomedzi Židov aj tam zvestoval evanjelium a Židia mu veľmi ležali na srdci, ale jeho poslanie, ktoré dostal od Pána a potvrdili mu ho aj ľudia bolo slúžiť pohanom.

A čo toto pre nás znamená do našich životov?

Využijem záver od Johna Stotta, ktorý ho rozdelil do dvoch odsekov:

1. 
   
   Pravda Evanjelia Je Jedna A Nemení Sa
   
   
   

Pre nás v súčasnej dobe by to asi nemal byť problém akceptovať, že všetci apoštolovia (Ján Peter Pavel...) hlásajú jedno a to isté evanjelium. Napriek tomu aj v súčasnej dobe sa nájdu niektorí, ktorí sa vyjadrujú o viacerých evanjeliách. Prečo je tomu tak? Môže to byť spôsobené iným štýlom písania, alebo tiež dôrazom na iné veci, ktoré sú spôsobené prostredím a ľuďmi, ktorým evanjelium zvestovali. A tak citujúc 1. list ap. Pavla Korintanom:15,11 Preto či ja či oni tak kážeme a tak ste uverili. Tak je tomu dnes a tak tomu bolo i za čias apoštolovol. Napriek tomu, že evanjelium môže a podľa mňa aj má byť podávané rôznym spôsobom so zreteľom na poslucháčov aby to mohli pochopiť, stále máme len jedno jediné evanjelium a neexistuje žiadna prijateľná alternatíva.

2. 
   
   Pravda evanjelia musí byť zachovaná
   
   
   

Toto je druhý princíp nášho odseku. Pavel bol rozhodnutý priamo odporovať judaistom (falošným bratom) vtedy keď bola pravda evanjelia ohrozená.

A Martin Luther o tom píše: „Záverom všetkého je, že si nechámevziať svoj majetok, meno, život a všetko, čo máme, nestrpíme však aby nám vzali evanjelium, našu vieru, Ježiša Krista. A nech je zlorečená taká pokora, ktorá sa ponižuje a poddáva. V tom nech je každý kresťan neústupný, inak zaprie Krista.“

ARCHÍV - Facing the Giants z 22.8.2007

V pondelok som videl jeden pekný film. Nebudem mu dávať hneď na začiatok superlatívy aj keď tým aký vo mne zachoval dojem by si zaslúžil vynachváliť do neba. Dej rozpisovať nebudem ten si môžete prečítať kdekoľvek a samozrejme najlepšie je raz vidieť ako sto ráz počuť.

Facing the Giants, alebo Vzoprieť sa Obrom je film natočený ako inak v Amerike a je to na ňom poznať na prvý pohľad. Na druhú stranu sa od všetkých ostatných filmov z prostredia športu výrazne odlišuje. Čím? No nie je tam zbytočne veľa sexu a perverzností (teda ťažko by ste ich tam hľadali), nebola tam hrubosť a bol tam dôraz na Boha. A to sa dostávam k tomu, čo mi ten film dal. Úplne nádherne, i keď možno trochu násilne bolo zobrazené ako naozaj každou činnosťou sa dá osláviť Boha (dokonca i hraním amerického futbalu). Musel som sa zamyslieť, či v mojom živote je to tiež tak a či veci, ktoré robím sú na slávu toho Najvyššieho. Nie vždy je to tak ako by malo a nie vždy sa dokážem oddať službe Pánovi úplne celý.

Nádherný moment bol, keď stredná škola, na ktorej sa odohrával dej filmu, prežila prebudenie. Zobrazené modlenie sa teenagerov po skupinkách jeden za druhého v pokore pred Stvoriteľom bol krásny pohľad a je to sen snáď každého veriaceho. Nie je to ale nereálne. Sny sa plnia a musím potvrdiť, že zázraky sa dejú i dnes a nielen v Amerike, ale aj u nás na Slovensku a v Čechách.

A potom s akonečne objavila hlavná myšlienka celého filmu: „Pre Boha nie je nič nemožné!“ Čo na to povedať jedine prosté Amen. Z Bohom sa dá zvládnuť všetko. Či už sú to rôzne maličkosti každodenného života, alebo sú to situácie, ktoré rozhodujú o ďalšom osude človeka s Pánom sa tieto situácie dajú zvládnuť. Nevravím, že všetko sa darí, ale Pán má pre nás určitý plán, ktorý žiaľ často objavujeme veľmi pozde a práve kvôli tomu nás to stojí veľa síl.

Na konci filmu po skončení titulkov zazneli dve vety:

1. Pre Boha je všetko možné!
   
2. Postavte sa aj vy svojim obrom!
   

A k tejto druhej výzve by som sa chcel pridať. Každý sa niečoho v živote bojíme. Poďme teda a postavme sa svojmu strachu. Pán je ten ktorý má pre nás riešenie a s ním to napriek obavám, ale s vierou môžeme zvládnuť na výbornú.

ARCHÍV - Bicyklovať? z 15.8.2007

No pre zdravie by to mohlo byť dobré, ale v Slovenskej republike za chvíľu nebude existovať rozumné miesto, kde by sa dalo športovať takýmto spôsobom.

Za posledné dva týždne sme na bicykli s kamarátom precestovali polku Slovenska. Teda skoro 1000 km. Samozrejme takáto cesta si vyžiada určité prípravy a teda posledné dni sme strávili servisom bicyklov a dokupovaním rôzneho viac či menej potrebného príslušenstva. A ako to už pri nákupoch dvoch dobre naladenych „teenagerov“ chodí tak padali aj niektoré hlášky len tak.... Okrem toho že sme nespočetnekrát prehrali na nespočetné množstvo viac či menej pekných asociácií tak sme sa obzerali aj po obchodoch, ktoré nemajú s bicyklami mnoho spoločného. Každopádne zastavili sme sa pri jednom obchodíku s pracovnými potrebami. Napadlo nás, že by sa možno hodili nejaké reflexné pásky. To by naozaj nebolo od veci, ale na bicyklových taškách už nejaké sú tak sme tento nápad zamietli. Čo sa ale nestalo tak kamarátovi zablúdil pohľad na reflexné vesty. Stačilo, že mi na ne ukázal a už sme sa skoro váľali od smiechu. Asi tušíte prečo.

Ale moje skúsenosti s reflexnými vestami a cyklistami sa ešte zďaleka týmto nekončili. Ako sme tak išli po nejakej bočnej ceste tak oproti nám išiel jeden starší pán a mal na sebe práve takúto cyklistickú vestu. No samozrejme nezostal som vážny a kamarátovi som cez rameno prehodil, že niečo také by som na seba na bicykli v živote nedal. No a dnes som sa dočítal, že vzhľadom na vysokú nehodovosť cyklistov na cestách chcú do nového zakona o premávke na pozemných komunikáciách zapracovať povinnosť, aby cyklisti nosili takéto vesty.... Ked som ten clanok docital tak som vybuchol. Takýto nezmysel...

Takže na Slovensku cyklistom asi definitívne odzvonilo. Do lesa môžu len po niekoľkých kilometroch cyklistických chodníkov, z ktorých polovica vedie po štátnych cestách. A na štátnych cestách budeme musieť byť obrnení ako stredovekí rytieri a zároveň farební ako kanárici... Keď táto vláda niečo vymyslí tak to proste stojí za to.

ARCHÍV - Campfest 2007: „Neporovnteľne viac“ z 15.8.2007

Je za nami už deviaty ročník tohto kresťanského hudobného festivalu. Skončil síce už v Nedeľu, ale cesta mi zabrala trochu dlhšiu dobu a tak sa k písaniu tohto článku dostávam až s niekoľkodňovým odstupom a pevne verím, že to nebude na škodu veci.

Pre organizátorou mal síce tento Campfest poradové číslo deväť no pre mňa to bol tretí Campfest, ktorého som bol účastníkom. Nové mieto prinieslo pre mnohých ľudí sklamanie, (niektorým sa npáčilo prostredie, iným vadilo množstvo kobyliek v campe....) ale podľa mňa to nie je to čo vadí. Dôležite je to, že na tomto ročníku takisto ako na ročníkoch predtým bola cítiť Božia prítomnosť. Campfest nie je len o hudbe. Je o živote kresťana. Živote na tomto svete a o tom, čo pre veriacich znamená, že sú veriaci.

Campfest prišiel so zvesťou, že Pán pre nás pripravil oveľa viac ako my očakávame, oveľa viac ako si vieme predstaviť a hlavne neporovnateľne viac oproti tomu čo mu môžeme ponúknuť my. Aj keď ponúkneme Bohu celý náš život, on nám stále dá viac. Stačí chcieť a počúvať na Jeho hlas a náš život naplní Božia milosť a láska.

Toto všetko a ešte omnoho viac ponúka Boh. Odznievalo to paralelne zo všetkých pódii. Keďže to je hudobný festival, tak semináre, svedectvá, zamyslenia nad Božím slovom a iné hovorené slová sprevádzala hudba. Hudba rôznych štýlov od bluesových melódii cez pop a rock až po hip-hop, metal či punk. A všetky tieto, na prvý pohľad tak odlišné hudobné zoskupenia, spájala jedna vec. Láska k Bohu.

Fanúšik každého hudobného štýlu si mohol nájsť to, čo má rád a chváliť Pána spôsobom aký je jeho srdcu blízky. Ja som si vyberal z tradičných rockových formácii, no nepohrdol som ani chválami z jemnejším doprovodom. Každý večer vyvrcholil na hlavnom pódiu chválami, ktoré boli spievané naozaj zo srdca a ktorých hlavným účelom bola oslava Pána Ježiša Krista. Nešlo ani tak o to aby to bol koncert išlo o to aby sa každý pridal k chvále nášho Pána a naozaj stovky ľudí sa pridávali svojimi hlasmi k spevákom skupín, ktoré stáli na pódiu a viedli nás k chválam a taktiež k zamysleniu sa nad svojim životom a nad tým, prečo sme tam kde sme a čo nám Boh ponúka v našom okolí.

Campfest odporúčam každému človeku, ktorý má rád „súčasnú“ hudbu a ktorý chce zažiť výnimočný čas v Božej prítomnosti. Aj napriek tomu, že nemám veľmi rád masové akcie som sa cítil na campfeste super a prežil tam požehnaný čas.

Campfest ponúka dobrú hudbu, upršané počasie, svedctvá Božích mužov a žien, semináre, možnosť spoznať ľudí ktorí majú spoločné záujmy a ešte oveľa viac. Každopádne, ak Pán dá, o rok pôjdem znova.

ARCHÍV - Skoro 1000 km dlhý výlet z 15.8.2007

Včera sme sa s kamarátom vrátili s takého menšieho bicyklového výletu. Spolu s dňami oddychu nám to trvalo 12 dní.

Začnime ale pekne od začiatku. Ráno 3.augusta sme vyrazili z Brna na dlho pripravovaný a vrelo očakávaný „roadtrip“ do Spišskej Novej Vsi. Cestu tam sme si rozdelili do štyroch etáp a šli sme ju štyri dni bez prestávky. Prvý deň sme úspešne prekročili za Hodonínom hranice a došli na Starú Turú, kde nás privítali v miestnom zbore Cirkvi Bratskej a kde sme vďaka ich pohostinstvu strávili prvú noc veľmi príjemne.

Druhý deň nám cestu k Žiline komplikoval mierny vetrík ktorý pofukoval proti smeru našej jazdy. Úsek dlhý okolo 160 km sme zvládli a o desiatej večer sme prišli do campu, kde sme si rozložili stan a uvarili pozdnúvečeru. Ráno sme vstali do slnečného dňa a tešili sa na krátku oddychovú etapu cez Terchovú do Dolného Kubína. Potvrdilo sa síce, že tretí deň zvykne byť krízový, no keďže sme mali naplánovánú, síce vysokohorskú, ale krátku etapu tak, sme sa nemuseli ani veľmi premáhať a došli sme tam, kde sme potrebovali. Vzhľadom na to, že z Dolného Kubína pochádzam som sa zahral na turistického sprievodcu a ešte pred večerom sme si prezreli toto centrum Oravy.

Štvrtý deň sme zamierili ešte ďalej na východ a došli do Spišskej Novej Vsi. Po relatívne oddychovej Nedeli sa nám táto etapa zdala krátka a ubiehala ako po masle. Došli sme v rozumnom čase a tak sme si mohli vychutnať domácu stravu od mojej mamky a samozrejme horúcu sprchu.

Následujúce dva dni voľna nám padli vhod. Avšak druhý deň pobytu sa čisto pasívny odpočinok premenil aj na krátky bicyklový výlet do Slovenského raja kde nás ale jedna „Strážkyňa prírody“ nepustila do lesa a museli sme ísť po ceste....

Vo štvrtok sme sa vydali na spiatočnú cestu ktorej súčasťou bol aj hlavný bod nášho programu: Campfest 2007. Vyrazili sme skoro ráno aby sme tam došli v rozumnom čase a na naše prekvapenie sme tam boli aspoň o dve hodiny skôr ako sme predpokladali. Tých 70 kilometrov cez kopčeky Slovenského Raja a Nízkych Tatier sme zvládli ešte do obeda a tak sme pred večerným začiatkom campfestu mohli oddychovať a to naozaj pasívne.

Po troch dňoch Campfestovania sme vyrazili opäť na cestu. Dovtedy nerušený priebeh cesty narušili hneď dve veci. Jednak v podstate celodenný dážď a tiež to, že sme museli lepiť dušu na kamarátovom bicykli. Zabralo nám to všetko dosť času a tak sme došli do campu len pri Trusalovej a nie pri Žiline ako sme pôvodne plánovali. Na ďalší deň sme chceli vstať veľmi skoro, ale budík nebol na nás dosť hlasný a tak sa naše vstávanie trochu posunulo a na najdlhšiu etapu (skoro 200km) našej cesty sme vyrazili až o deviatej. Našťastie to všetko prebehlo dobre a o deviatej večer sme dorazili na Starú Turú, kde sme opäť prespali už v našom známom zbore CB.

Posledný deň bol proste skvelý. Vyrazili sme za rána a aj keď nám všetky aj menšie kopce začínali robiť problémy tak sme udržali vysokú rýchlosť a už o šiestej sme boli v Brne kde naša cesta končila.

Na záver ešte jedno odporúčanie kto sa vyberiete na podobne dlhú cestu na bicykli zožente si veľmi mäkké sedlo. Oceníte to.

ARCHÍV - A bolo svetlo z 2.7.2007

Mám svetlo

Po dnešku už viem prečo si mnohí ľudia na jednoduché opravy elektrického zariadenia volajú odborníkov. Môj privát nie je nijak luxusne zariadený a keďže na lampy peniaze nemám rozhodol som sa namontovať si do izby a na chodbu objímky ako „plnohodnotné“ svietidlo aspoň do času, kým nezoženiem niečo lepšie. Ako študent medicíny a absolvent gymnázia nemám o elektrikárčine moc prehľad, ale povedal som si, že takúto jednoduchú vec zvládnem bez problémov, veď zapojiť dva drôtiky nemôže byť náročné. Mýlil som sa. Zabralo mi to oveľa viac času ako som plánoval.

Začal som na chodbe vyštveral som sa na stôl a v záklone som úspešne odkryl zaizolované drôty a bez väčších komplikácii som prvú objímku namontoval a na moju radosť fungovala. Následne som sa aj so stolom presunul do izby kde som očakával podobný priebeh mojej práce. Ale ako tak som sa tak zahľadel na tie drôty tak ako počítam tak počítam oproti štandardným dvom drôtom zo stropu sa na mňa usmieval ešte jeden bonusový drôt. Najväčšia chyba bola, že som si nezapamätal ktoré dva drôty boli prepojené, resp. som si všimol tretí drôt až potom ako som odmotal izolačnú pásku a odkryl si káble. Moje rozhodnutie vzhľadom na to, že som nemal skúšačku bolo dosť trúfalé ale rozhodol som sa, že zapojím žiarovku na dva náhodne zvolené káble. Zapojil som, zapol pojistky a na moje počudovanie žiarovka blikala a to bez ohľadu na to v akej polohe bol vypínač. Teraz to už chápem, ale predtým to bola pre mňa záhada. Rýchlo som odpojil poistky a skúsil druhú alternatívu. Tá už bola úspešná a žiarovka svietila. Tak som všetko pekne za sebou upratal a sadol si k notebooku, že sa opäť idem učiť. Na moje najväčšie prekvapeni notebook ukazoval, že nie je v sieti a teda energiu berie z baterky. Moja prvá reakcia bola skontrolovať ističe, ktoré ale boli zapnuté. Chvíľka zamyslenia a potom mi to došlo. Bude to súvisieť s tým tretím káblom čo sa na mňa tak pekne usmieval, z tej diery v strope. A bolo to tak samozrejme vzhľadom na to, že som ešte stále nemal skúšačku tak som mal dve možnosti ako daný kábel zapojiť. Samozrejme som najprv vybral tú nesprávnu. Našťastie sa už nemohlo nič stať keďže som už vedel, že vlastne musím nájsť kábel, ktorý je fázou a pekne naň napojiť to čo mi prevyšovalo.

Elektrikár sa mi vysmeje a opatrný človek tiež ale ja som už raz taký. V týchto veciach som sa už toľkokrát popálil a napriek tomu to skúšam znova a znova. A raz si možno dokážem opravovať elektroinštalácie sám, ale viem, že bez adekvátneho vybavenia sa aspoň určitú dobu do niečoho podobného púšťať nebudem.

ARCHÍV - Taký "normálny víkend" z 1.7.2007

Tento víkend som strávil vcelku príjemne ešte síce nekončí, ale už si ho dovolím zhrnúť. Otaázka znie kedy tento víkend pre mňa začal... No vzhľadom na to, že som študent uprostred skúškového obdobia, tak je pre mňa každý deň rovnaký takže dni v týždni rozlišujem iba podľa kalendára v mojom počítači. Ale popis víkendu začnem v piatok ráno.

Ako každý deň aj v piatok som vstával. Plán na deň bol, že sa budem učiť a potom si začnem baliť veci. No z učenia moc toho nebolo, ale balenie mi šlo od ruky. Po obede som sa odhodlal k tomu, že si pôjdem skultúrniť moje nové bývanie. Umývanie dlážky, utieranie prachu a všeobecne upratovanie nie sú mojimi koníčkami, ale zvládol som to včas aby som sa mohol zúčastniť jedného pohrebu, na ktorom spieval spevokol, ktorého som súčasťou. Bola to chvíľka vhodná na zamyslenie a naozaj už dávno som sa tak hlboko nezamýšľal nad tým, čo od života očakávam a či má môj život zmysel. Pevne verím, že raz keď sa budú moi blízki a známi so mnou lúčiť budú môcť úprimne povedať toľko krásnych vecí ako bolo vypovedaných o tejto babičke.

Po návrate z pohrebu som ešte pobalil zvyšok vecí a konečne si po dni ľahol na odpočinok. Ráno ako inak sa dobre nevstávalo, ale musel som. Pozrel som na moje veci pripravené na strede izby a uvedomil som si aký môžem byť vďačný kamarátovi, (vďaka Jakub) ktorý mi s tým pomáha a dokonca na túto akciu poskytne svoje auto. Všetko sa nám to podarilo narovnať do auta a mohli sme sa presunúť do miesta môjho nového bydliska. Ešte dobre, že tento dom má výťah a tak vyniesť všetky tie krámy do tretieho poschodia nebol žiadny problém. Po nasťahovaní nasledovala časť nie až taká príjemná, ale menej náročná, a to usporiadať si bývanie tak, aby to bolo príjemné a užitočné zároveň.

Nedeľa začala štandardne hneď z rána zhromaždením, po ktorom ma sestra kazateľová pozvala na obed, čo ma samozrejme potešilo. Zvyšok dňa plánujem stráviť oddychom a prevdepodobne nahliadnem aj do učenia.

Celý tento víkend by som si absolútne užil nebyť dvoch vecí, ktoré trochu zatieňovali moju radosť zo všetkého tohto, čo som tento víkend zažil. Jednak to boli moje už tradičné problémy alergika spôsobené s krvácaním z nosa a jednak to je fakt, že v stredu ma čaká skúška a mám čo robiť aby som to všetko do nej zvládol.