Čo všetko sa da prežiť za tak kratku dobu. Uplynulý týždeň bol jeden z tých náročnejších za posledné obdobie. Je divné, že napriek tomu, že sa celkom darilo, týždeň končím nie s úsmevom, ale s vážnou tvárou. No ale čo tak začať od začiatku a nie od konca?
Začínal pondelok. Vstávať ráno neni väčšinou problém. Ale keď vstávate pred šiestou málokedy sa vám chce. Navyše po dosť náručnom víkende "Studny" (Škola vedúcich mládeží) som bol dosť unavený a na siedmu do školy sa mi naozaj nechcelo. Ale prekonal som sa. Vstal som a stihol načas prednášku o zaobchádzaní s chemickými látkami. Bola to jedna z najnudnejších prednášok v jednej z najnevhodnejších posluchárni, kde nebol prakticky žiadny voľný kyslík na dýchanie. To viedlo k tomu, že jedna slečna to nezvládla a pri odchode na záchod skolabovala. Našťastie to nebolo nič vážne a tak po ošetrení privolanými záchranármi sa vrátila do vyučovacieho procesu. Táto udalosť však bola jedinou, ktorá ma vyviedla z nulovej pozornosti a snívania s otvorenými očami. A tak po skončení a podpísaní sa na prezenčku som išiel zas do školy. Udalosti ďalších dni sa točili okolo dvoch vecí: školy a mojej milovanej. Neviem ktorá z nich dostala viac priestoru, ale štvrtková písomka z matematiky ma dosť znervózňovala. A tak sme preskočili priamo k štvrtku. Vstávať po krátkej noci opäť pred šiestou neni nič moc. A tak po náročnom vstávaní som dorazil načas na písomku a vypočítal ju (relatívne úspešne). Potom ešte nejaké cvičenia a konečne prišiel čas s mojou láskou. Konečne som sa nemusel sústrediť na školu a mohol úplne vypnúť a užívať si ten čas. Škoda, že bol taký krátky. Ale autobus dorazil a aj keď s polhodinovým meškaním, moja láska na víkend odišla a bol som odkázaný na seba.
Keďže v pozdných večerných hodinách som vyrážal smer Slovensko tak som sa musel zbaliť (čo sa mi vôbec, ale vôbec nechcelo). Ale odcestoval som. Aj s určitou batožinou, netušiac , že ráno pri opustení autobusu sa jej nedočkám. Ako sa to stalo? No jedna slečna sa stala. Jednu zastávku pred Spišskou rozospaná nepoznala, že berie cudzí rupsak a miesto svojho vzala môj samozrejme aj s mojimi vecami. Viete si predstaviť v akom šoku som z toho bol? Prídete v dobrej viere k batožinovému priestoru autobusu a svoj rupsak nenájdete. No proste som si vravel, že víkend začína skvele. Prišiel som domov a čakal. Nič iné mi vlastne ani nezostalo. Po chvíľke sa ozval mamkin telefón. A hádajte kto to bol. No moja roztržitá neznáma. Našťastie som si nechal v rupsaku jeden z mojich dvoch mobilov a tak sa mohla so mnou spojiť. A tak som mal nádej, že ešte ten deň svoje veci uvidím. Stalo sa tak. Po tom ako som neúspešne išiel k zubárovi (ktorý opäť raz neordinoval) tak som si poobede išiel do Popradu po rupsak. Načasovali sme to nie úplne šťastne, pretože Poprad bol v stave príprav na exhibičný zápas pred očami anglickej kráľovnej. Aspoň sme teda videli jej konvoj. A tak miernou obchádzkou sme sa vrátili domov. Ostatné udalosti sú už viac menej nudné. Nejaké drobné práce na chate, či oddychovanie v domácej pohode.
A zakončujem to takto. Nie zrovna rozradostený. Ale tešiac sa na utorok, keď zas uvidím moju najdrahšiu. Ktorá má ako jediná právo hovoriť do môjho života. Ktorá pre mňa znamená nesmierne veľa. Tak veľa, že byť bez nej čo len chviľku, nezvládam bez túženia po nej a bez myslenia na to aké je skvelé, že ju mám.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára