Nechystám sa v žiadnom prípade písať o českom potravinárskom priemysle, ale o jednom špeciálnom orientačnom behu, ku ktorému som prišiel ako slepá kura k zrnu. Hovorí vám niečo pojem Rogaining? Ak áno, tak už viete o čo sa jedná. Ide o špeciálny druh orientačného behu. Dalo by sa povedať, že je to dosť o vytrvalsoti. Behať 6,12 či 24 hodín nie je žiadna sranda. Pecka! A práve toto sa dvaja moji spolubývajúci a ešte jeden kamarát odhodlali absolvovať. Ale čo sa nestalo. Jednoducho povedané nakoniec im to nevyšlo a tak kamarát, ktorý má skúsenosti z orientačným behom, pre nich pripravil toto „nízkotuční mlíko“. A ja ako absolútne netrénovaný bežec som sa k nim pridal.
Začneme teda pekne od začiatku. Je štvrť na desať (večer) traja už sme na zastávke električky. Čakáme na hlavného organizátora v očakávaní čo to vlastne pre nás pripravil. Honza (náš organizátor) vystupuje s električky a blíži sa k nám so širokým úsmevom a otázkou či sme pripravení na ozajstné „mlíko“. No to som si už začal vravieť, že nie som úplne tam, kde by som mal byť, veď ja nie som žiadny športovec a v behu som bol na telocviku vždy v tej najpomalšej skupinke ulievačov a športových antitalentov. A potom sme sa dostali k tomu, o čo vlastne tento večer pôjde. Honza vytiahol mapku na ktorej bolo zakrúžkovaných 23 miest a už sme vedeli o čo ide. Takže sme mali 4 hodiny na to aby sme prešli čo najviac stanovíšť (kontrol) a dostali sa na miesto určenia: konečnú zastávku autobusu. Všetky kontroly by bolo nereálne za takú dobu prejsť aj za dňa, nieto ešte za tmy, kedy je orientácia značne narušená. Tak sme začali plánovať cestu. Naivne sme naplánovali, že prejdeme zhruba polovicu stanovíšť. Ako to dopadlo uvidíte....
A tak sme vyrazili tempo bolo znesiteľné, ale keď sme prešli okolo vlakovej stanice preliezli koľaje a preskočili potôčik tak začal náš chodník stúpať. Najprv mierne potom strmšie a zrazu som prestal stačiť s dychom. Poviete si: nečudo veď nie si trénovaný, nebehal si prakticky nikdy a to čo občas prejdeš pár kilometrov na bicykli nie je naozaj nič moc. A máte pravdu teraz som naozaj začal zisťovať, že moja trénovanosť fakt nie je na vysokej úrovni :) A zrazu zisťujem že spomaľujeme. Prečo? No objavil sa pred nami plot. Sme si povedali, že ho obídeme no nevyšlo. Boli sme uprostred nejakej záhrady a vôbec netuším ako sme sa tam dostali. Tak nám nezostalo nič iné ako ten plot preliezť. Podarilo sa a nikto po nás nevybehol s brokovnicou v ruke, že mu ničíme plot. Dostali sme sa na cestu na ktorú sme chceli a naše nočné putovanie mohlo pokračovať. Aby sme našli prvú kontrolu museli sme to „crossnúť“ krížom cez les.... neobišlo sa to bez menších škrabancov, ale prvú kontorlu sme viacmenej našli aj keď to nebolo úplne jednoznačné (po tme sa vrchol kopca hľadá dosť ťažko). Určili sme si azimut k ďalšiemu bodu na mape a predierali sa ďalej krásnou brnenskou prírodou. Takto sme blúdili a cestovali z jedného miesta na druhé až sme sa cez viacero „vesnic“, lesov polí a lúk dostali k vytúženeému cieľu asi 5 minút pred odchodom autobusu. Všetkých nás značne boleli nohy a boli sme unavený ako o pol druhej ráno (hodinky ukazovali 1:29).
A môj osobný náhľad? Bol som rád, že som tam bol. Správne som sa zničil a nemusel som myslieť na veci, na ktoré myslím poslednou dobou viac, ako by mi bolo milé. Chvíľami som si myslel, že ostatných nechám pred sebou ale myšlienka toho, že budem sám niekde uprostred lesa sa mi nepáčila a vždy mi dodala novú silu. Týmto som si potvrdil, že v extrémnych situáciách človek dostane zo seba neuveriteľné veci.
A ako to teda dopadlo? Prešli sme asi 6 kontrol a nazbierali 300 z 1180 možných bodov. Žiadna sláva ale ja som s mojim výkonom nadmieru spokojný. A navyše získal som množstvo zážitkov, na ktoré budem dlhú dobu spomínať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára