Život

Krehká čaša z priezračného skla
Kotúľa sa po ceste.
Tŕpne pohľad môj, nevidím, nechcem.
Cesta zrazu končí, a čašu čaká pád.
Kam padne? Kde skončí?
Nedívam sa, nemôžem, nevládzem.
Čaša plná vody tam hore na začiatku.
Črepy plné sĺz nájdeme na konci.

Čo je teda život?
Tá krehká čaša snáď?
Tak jemný a krásny je tiež?
Áno je. Je sťa sklo. Sťa motýlie krídla
Začína, chvíľku len a hneď končí. Tá výhra?
Slzy či nádej má jeden vtedy mať?

Krásny ako slnko na obzore,
Divoký ako morské vlny,
Prirodzený a samozrejmý.
Áno i drsný ako horské počasie
Utrpenie i úsmev i to nám prinesie
Pozemský i večný,
končiaci aj nekonečný. 
jednoducho život.

Kto ho dá? 
Len Jeden!
Kto vezme?
Tiež Jeden!
A som rád, že môžem
Žiť s Ním až raz zomriem.

A čo viac? Nič, veď sám život naučí…
Čím bol, čím je a čím bude chcieť raz byť.

Nerozhodnosť, liberalizmus a tolerancia

Neviem presne, ktorý z týchto pojmov by sa hodil na to o čom chcem napísať krátky postreh.
Nedávno som čítal Bránu (časopis Cirkvi Bratskej v ČR). Bola tam jedna minianketka s dvoma respondetkami na otázku, či si myslia, že je správne aby ľudia chodili viac ako raz za týždeň do zhromaždenia (kostola). Obsah tých dvoch odpovedí nechcem rozoberať. Každý má právo na vlastný názor. A v jednej tej odpovedi bol názor povedaný. Druhá odpoveď bola vlastne bez odpovede. Bola to taká polemika, relativizovanie a nedozvedel som sa, čo si vlastne pani myslí.
To, že medzi ľuďmi je populárne nedávať odpovede na otázky a nevyjadriť nikdy svoj názor, sa stáva pravidlom. Keď je to medzi neveriacimi, tak to dokážem pochopiť. Im záleží, čo si o nich ľudia myslia a je to vlastne jediné vodítko, podľa ktorého sa môžu hodnotiť. No vadí mi, že veľa kresťanov v mojom okolí má podobný prístup. Veď prezentovať kresťanské názory by mohlo znieť netolerantne a konzervatívne a pre niektorých možno až odpudivo. Ja si však myslím, že je dôležité stáť za Pravdou. Za Pravdou o ktorej som presvedčený. Za Pravdou s veľkým P. Božia cesta pre náš život sa nedá relativizovať a preto nerelativizujme naše názory aby sme sa zapáčili ľuďom.
Nie vždy existuje viac správnych odpovedí. Stojme si za svojím, aby sme sa páčili Bohu. Takáto úprimnosť bude viesť k tomu, že aj ľudia nás budú lepšie vnímať.

atómová hystéria

Väčšina ľudí v mojom okolí vie, že  som zástancom jadrovej energetiky a odporcom všetkých možných "zelených" hystérií, ktoré vytvárajú organizácie typu greenpeace.
Teraz po zmetraseniach a tsunami v Japonsku sa zas všetci zelení ozývajú a najradšej by zavreli všetky jadrové elektrárne. Ale prečo? Čím viac škodia jadrové elektrárne oproti obrovským tepelným ale aj napríklad vodným elektrárňam? Vezmime si napríklad množstvo zaplavených dedín a to riziko keby praskla priehrada? Pravdepodobnosť havárie tohoto typu určite nie je menšia ako pravdepodobnosť jadrového výbuchu v bežnej elektrárni.
Tak prečo práve kvôli atómu je opäť vo svete tak zdvihnuté emócie.
Podľa mňa to nemá žiadny rozumný dôvod. Len iracionálny strach nie úplne správne informovaných ľudí. Neznámeho a toho čo nechápeme sa bojíme veľmi často a radi bojíme. A veľké prehriate reaktory z bublajúcou parou nebezpečným radioaktívnym materiálom, prísnymi bezpečnostnými predpismi a absolútnou mierou tajmostva, či obrovskými investovanými peniazmi. Všetko toto a množstvo ďalšieho vedie k vytvoreniu receptu na správny katastrofický, či sci-fi film. Možno aj práve pre to sa ľudia nesnažia ten princíp pochytiť. Nesnažia sa pochopiť čo je na jadrových reaktoroch nebezpečné a len tvrdia že sú nebezpečné a rádioaktivita je fuj-fuj.
Takže neberte nám jadrové reaktory sú výkonné a jedni z najbezpečnejších.
Ale aby som nebol len obhajcom nadhodím aj jeden maličký problém, ktorý tu je. Realita je taká, že radiácia, ktorá je všade okolo nás, takzvané pozadie, je takmer výlučne tvorené prírodnou radiáciou, ktorá pochádza zo zemskej kôry (napr. Radón) a ešte z väčšej časti z vesmírneho žiarenia. Takže ľudské radiačné znečistenie je zatiaľ veľmi veľmi nízke. Avšak sú dva typy účinkov žiarenia na človeka. Deterministické a stochastické. Tie deterministické majú určitú prahovú hodnotu znamenajú napríklad chorobu z ožiarenia a prípadne až smrť. Takéto dávky nadostali ešte ani pracovníci elektrárne Fukušima, kde sa radiácia chvíľami zvýšila na 1000 násobok bežných dávok. Takže v podstate okrem vážnych nehôd typu výbuchy a v prípadoch atómových púm nám tieto účinky takmer nehrozia. Reparačné mechanizmy v organizme dokážu nižšie dávky opraviť. No a potom sú tu účinky stochastické. O tých v podstate neexistujú priame dôkazy aká dávka ich spôsobí. Všeobecne sa, ale predpokladá, že štatisticky sa už môžu vyskytovať pri minimálnych dávkach takže hovoríme o bezprahovom modele. A čo to znamená v praxi? Že čisto teoreticky akákoľvek sebemenšia dávka žiarenia môže spôsobiť rakovinu, či dedičné genetické poruchy.
A prečo sa vám teda snažím povedať, že vlastne radiácia nie je nebezpečná? No pretože s výnimkou rôznych lekárskych vyšetrení sa človek nestretne s dávkami, ktoré by ovplyvnili ročnú dávku, ktorej sme vystavovaní.

Čas

Čomu venujem svoj čas? 
Čomu by som ho mal venovať?

A naopak:

Čomu ho nevenujem? 
Čomu by som ho nemal venovať

Každý človek v súčasnosti stojí pred týmito otázkami. Niektorí s tým majú problém. Nevedia kam skôr skočiť a najradšej by boli aby deň mal aspoň 25 hodín plus ešte pár hodín na spánok. No vravím si že škoda že to tak nefunguje. Život by bol jednoduchší, keby sme si mohli dni nafúknuť na dostatočný počet hodín. Ale vráťme sa späť do reality. Deň má vždy len 24 hodín ani viac a, našťastie, ani menej a aj vďaka tomu je čas ktorý máme jednou z najvzácnejších vecí, ktorými máme to šťastie na našej ceste životom disponovať.

Čomu som teda ochotný túto vzácnu komoditu venovať. No sú tu niektoré nevyhnutné činnosti ako spánok, či práca, ktoré sa moc nedajú obmedziť a aj keď len v rozumnej miere aj tak zaberú väčšinu môjho času. No a čo s tou tretinou, prípadne trochu viac alebo menej času dňa, to už je otázkou priorit. Tento takpovediac voľný čas delím medzi rôzne aktivity. Na začiatok spomeniem čas, ktorý venujem mojej manželke, potom v ďalšej nezanedbateľnej časti je to čítanie rôznych správ a článkov na internete (do toho započítam i facebook a občasné napísanie krátkeho článočku na tento blog. No a z toho mála času čo zvýši sa snažím venovať nejaký čas škole, čítaniu, hraniu na husle, poslednou dobou aj čisteniu zubov a ďalším viac či menej príjemným aktivitám. Musím povedať že viac menej som s mojim trávením času spokojný. Teda až na jednu vec...
A čo teda ešte v tomto zozname chýba? No je to asi tá najdôležitejšia vec na ktorú si žiaľ často nachádzam len príliš málo času a neustále sa to snažím meniť a nejde mi to zlepšiť aby som bol spokojný. Je to kvalitný čas s Bohom. Je to síce začarovaný kruh, ale keď sa budem dostatočne snažiť verím, že Boh sa k tomu prizná a toho času si dokážem vždy nájsť dostatok.

písať....pre radosť

Píšem. No nie až toľko. Veď ešte len načínam druhú 50-ku článkov na tomto blogu vrátane tých, ktoré som prebral z toho môjho predošlého. A ešte píšem. Len tak pre radosť.

Dnes sme oslávili s mojou najdrahšou 4-mesačné "výročie" od našej svatby. Bolo to super a veľmi sme si to užili. Pri tejto príležitosti sme si chceli dať dobrú večeru v niektorej reštaurácii. V Brne je množstvo reštaurácii a ja nikdy neviem ktorú vybrať. Veď kto sa v tom má vyznať? Kde by to bolo príjemné posedenie za primeranú cenu s dobrou obsluhou a samozrejme chutným jedlom? Vzhľadom na rôznorodé správy na internete je vlastne úplne jedno kam sa vyberiete. Každému sa páči niečo iné a tak nakoniec vždy listujem nejakým zoznamom reštaurácii a na základe menu (ktoré by znelo lákavo nielen mne ale aj mojej krajšej a nežnejšej polovičke) a v nie menej dôležitom rade aj podľa fotiek interiéru, ktoré samozrejme niekedy klamú sa snažím niečo vybrať. Dnes sme zvolili reštauráciu Skanzeen. Je to jedna z dvoch reštaurácii, o ktorých viem, v ktorých jedálnych lístkoch sa daju nájsť tradičné Slovenské jedlá. (Tou druhou je Koliba kúsok od ekonomickej fakulty MU). Tentokrát musím povedať, že som bol s našim výberom veľmi spokojný. Chutilo, príjemná atmosféra, a dokonca nevadila ani trochu pomalšia obsluha. Stálo to za to. Niekedy určite zopakujeme toto miesto a uľahčíme si hľadanie.

No asi toľko o našom "výročí". Len tak pre zaujímavosť hádajte ako sme dlho spolu (od začiatku chodenia) s mojou milovanou? Nebudem Vás moc trápiť prekrásnych 33 mesiacov. Málo? Alebo dosť? To je jedno. Zažili sme už veľa krásneho, no zároveň to rýchlo utieklo. Verím, že budem môcť za pár rokov pripísať, za tie dve, ešte jednu trojku šťastných mesiacov a tešiť sa ešte na mnoho ďalších.

Čo bude nabudúce? Neviem. Kedy to bude? Už vôbec neviem. A prečo budem písať? Len tak pre radosť. Moju a snáď i niekoho kto si to prečíta.

Vytrvalosť

Minulú sobotu som sa bol korčuľovať. Vybral som sa tentokrát na klzisko ukrýté pri tenisových kurtoch v Žabovřeskách kúsok od rieky Svratky. Možno preto, že som tam bol v sobotu poobede a možno aj pre špecifické umistnenie a klientelu daného športoviska som tam bol obklopený hlavne rodinami s viac či menej malými ďeťmi. Za ten čas, čo som tam bol sa tam detí vystriedalo neúrekom. Väčšinou to neboli najlepší korčuliari akých som videl, ale začiatky sme mali všetci podobné. No a spolu s týmito začiatkami sú neodmysliteľne spojené väčšie i menšie pády. Každé z tých detí na tie pády reagoval inak. Niektorým sa pri každom páde tlačili slzy do očí a niektoré to zvládali viac či menej statočne.

Zaujalo ma tam jedno dievčatko. Vekom asi 5 či 6 rokov. V prvom momente si človek všimol ružové nohavice. Teda aspoň na začiatku. Po nie až tak dlhej dobe tieto nohavice boli viac biele ako ružové. Myslím že polovicu času, ktoré tam to dievčatko strávilo strávilo na zemi, teda skôr na ľade. Ale to nevravím aby som ju nejak zhadzoval. Práve naopak korčuľovala už celkom dobre, no na úkor rýchlosti, jej korčuľovanie sprevádzalo množstvo pádov. Priebežne som ju sledoval a len som sa divil. Po každučkom páde vstala, zasmiala sa a korčuľovala ďalej akoby sa nič nestalo. Neviem koľkí ľudia, ktorých poznám by takto dobre niesli takéo množstvo pádov. Ja osobne by som to po oveľa oveľa menšom počte pádov vzdal a šiel domov.

A tak som sa musel zamyslieť nielen nad tým ako znášam pády na ľade a akú mám trpezlivosť keď sa mi nedarí nejaká maličkosť. Musel som sa zamyslieť nad tým akú mám vytrvalosť s dôležitými vecmi, ktoré robím. Ako dokážem znášať svoje osobné prehry a ako sa dokážem vyrovnávať so všetkým čo ma v živote stretáva.

A druhá vec, ktorá ma v tejto súvislosti napadla, je to akú nesmiernu trpezlivosť má so mnou Boh keď stále padám a nedokážem sa udržať na Jeho cestách.

Tak si prajem aby som sa učil vytrvalosti a dokázal dokončiť čo začnem a vytrvať v tom na čo sa dám.

Pár slov

Teplo

domova, či ľudské

Svetlo

sveta a či svetské

Zem

je náš domov a či cudzina

Domov

je dom či kde je rodina

Rodina

je v strachu a či v bezpečí

Strach

je nádej a či istota

Nádej

mám v Bohu veď on je láska

a Láska 

dáva všetko čo len treba.

Ponovoročný...

Začal nový kalendárny rok. Ako to už tak býva veľa ľudí si nájde čas na na rôzne bilancovanie či hodnotenie vlastného života. Každý rok nosí zmeny. Ja sa väčšinou zamýšľam na prelomoch školských rokov. No veď som ešte študent. Jediné kde dochádza k zmene je to, že si už tradične v kostole vytiahnem nové heslo na nový rok. Je to zvláštne, že naša cirkev si obľúbila koniec kalendárneho roka. Máme predsa aj rok cirkevný, ktorý nám začína a končí, alebo teda opačne končí a začína so začiatkom adventu. No ale o tom nechcem písať.
Tento rok som si vytiahol veršík upierajúci svoj zrak do budúcna. A budúcnosť aj keď neistá je na začiatku tohoto roka hlavnou témou v našej spoločnosti ako to tak mám možnosť v médiách sledovať. Všetci a aj vedci hádajú aké bude počasie, po tak teplom a na niektorých miestach aj katastrofickom začiatku roka. Politici, ekonómovia a viac, či menej odborný novinári sa snažia odhadnúť kam pôjde svetová a hlavne európska ekonomika, tunajší, či už českí alebo aj slovenskí občania sa so strachom v očiach pozerajú do sídla vlád a očakávajú, ktorý z množstva medializovaných škandálov a pseudoškandálov vládnu koalíciu definitívne rozháda a krehká skorostabilita sa z našich štátov definitívne vytratí. To je pár otázok známych skoro každému. V osobnom živote si kladiem tiež viacero otázok do budúcna, no nesnažím sa tipovať odpovede. Tie, rovnako ako odpovede na otázky verejného života, má len Jeden. A verím, že aj keď nie je nič isté a to čo sa istým zdá sa často zrúti ako domček z kariet, Boh sa o nás postará a bude tu s nami. Minulý rok bol na zmeny bohatý. Tento rok bude asi trochu chudobnejší, no každopádne o zmeny nebude núdza. Veď život bez zmien by nebol tak zaujímavý. A tak s dôverou v Božiu pomoc sa dívam vpred do najbližších dní a teším sa na všetko to pekné čo pre mňa pripravil.

No a pre tých, ktorí to vydržali až sem pridávam spomínané heslo z Biblie na tento rok:

"Dej mi poznat svoje cesty, Hospodine, uč mě chodit po svých stezkách"

                                                                                            Žalm 25,4