Minulú sobotu som sa bol korčuľovať. Vybral som sa tentokrát na klzisko ukrýté pri tenisových kurtoch v Žabovřeskách kúsok od rieky Svratky. Možno preto, že som tam bol v sobotu poobede a možno aj pre špecifické umistnenie a klientelu daného športoviska som tam bol obklopený hlavne rodinami s viac či menej malými ďeťmi. Za ten čas, čo som tam bol sa tam detí vystriedalo neúrekom. Väčšinou to neboli najlepší korčuliari akých som videl, ale začiatky sme mali všetci podobné. No a spolu s týmito začiatkami sú neodmysliteľne spojené väčšie i menšie pády. Každé z tých detí na tie pády reagoval inak. Niektorým sa pri každom páde tlačili slzy do očí a niektoré to zvládali viac či menej statočne.
Zaujalo ma tam jedno dievčatko. Vekom asi 5 či 6 rokov. V prvom momente si človek všimol ružové nohavice. Teda aspoň na začiatku. Po nie až tak dlhej dobe tieto nohavice boli viac biele ako ružové. Myslím že polovicu času, ktoré tam to dievčatko strávilo strávilo na zemi, teda skôr na ľade. Ale to nevravím aby som ju nejak zhadzoval. Práve naopak korčuľovala už celkom dobre, no na úkor rýchlosti, jej korčuľovanie sprevádzalo množstvo pádov. Priebežne som ju sledoval a len som sa divil. Po každučkom páde vstala, zasmiala sa a korčuľovala ďalej akoby sa nič nestalo. Neviem koľkí ľudia, ktorých poznám by takto dobre niesli takéo množstvo pádov. Ja osobne by som to po oveľa oveľa menšom počte pádov vzdal a šiel domov.
A tak som sa musel zamyslieť nielen nad tým ako znášam pády na ľade a akú mám trpezlivosť keď sa mi nedarí nejaká maličkosť. Musel som sa zamyslieť nad tým akú mám vytrvalosť s dôležitými vecmi, ktoré robím. Ako dokážem znášať svoje osobné prehry a ako sa dokážem vyrovnávať so všetkým čo ma v živote stretáva.
A druhá vec, ktorá ma v tejto súvislosti napadla, je to akú nesmiernu trpezlivosť má so mnou Boh keď stále padám a nedokážem sa udržať na Jeho cestách.
Tak si prajem aby som sa učil vytrvalosti a dokázal dokončiť čo začnem a vytrvať v tom na čo sa dám.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára