"Čo robíš?" "Vyspávam inventúru."
Tak asi tak by znela väčšina mojich dnešných telefonátov a rozhovorov, keď ich zovšeobecním. A ako k tomu vlastne došlo? No pekne čítajte.
Ako už to je zvykom, vzhľadom na to, že dočasne nie som študent, tak som si už pred časom našiel prácu. Prácu v obchode. A keďže bol koniec roka, tak aj na nás prišla inventúra. Obchod je čerstvo otvorený, a tak pre všetkých zamestnancov to bola prvá inventúra na tomto "baráku". Ešte v deň inventúry sme prišli do práce nevediac, ako to celé prebehne. Ale preškolený sme boli aby sme vedeli ako zaobchádzať so scanermi a ako počítať tovar a podľa vedenia sme boli teda pripravený. Náš pocit, ale rovnaký nebol v žiadnom prípade. Nás mladších strašili skúsenejší kolegovia aké občas bývajú inventúry zlé. V konečnom dôsledku to také hrozné nebolo.
Najprv prišlo na rad počítanie tovaru. To som zvládal matematiku prvej triedy základnej školy zvládam naďalej a tak spočítať kusy tovaru nebol problém. Potom prišlo na rad skenovanie samotné. Naskenovať stovky artiklov tovaru trvalo celkom dlhý čas. No najhoršie na tom všetkom bolo to pípanie. Pri každom jednom naskenovaní zaznelo prenikavé píííp a nám všetkým po nejakom čase z toho dobre hrabalo. Keď vezmem do úvahy že čistého času som mohol skenovať nejakých šesť hodín tak toho pípania bolo naozaj požehnane. A keď sa to ozýva zo všetkých strán, tak už máte v hlave len samé píp, píp, píp....
Na druhý deň teda v podstate ten istý deň ako som odišiel z práce som zas prišiel do práce. Mala nasledovať dlhá a únavná práca dohľadávania rozdielov. Či už plusov, alebo mínusov. Pôvodný plán bol, že zoznamy z rozdielmi dostaneme, hneď z rána, no nepodarilo sa. Listiny sme dostali až večer o piatej. Aj keď som nepochopil, prečo tak pozde keď čas na papieroch sa pohyboval od dvanástej do pol jednej ale budiž. A tak sme sa na to vrhli. Samo hľadanie rozdielov nebolo až také náročné. Náročnejšie bolo prepisovať znovu spočítaný tovar do pekných žltých papierov. Nechcem vidieť žlté papiere....
A tak mám za sebou moju prvú inventúru. Za dva dni som bol v práci cez dvadsaťštyri hodín a teraz to dospávam. Dalo by sa povedať, že si dobíjam baterky. A verím, že budúci rok už budem zas študent a táto šaškáreň ma nečaká.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára